Sufizmus

Sufizmus alebo menej často súfizmus je súhrnné označenie pre islamskú mystiku.

Súčasť série článkov na tému

Islam

Dejiny islamu

Viera a praktiky

Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita

Hlavné osobnosti

Mohamed Abú Bakr as-Siddík Umar ibn al-Chattáb Utmán ibn Affán Alí ibn Abí Tálib Mohamedovi súčasníci Členovia Mohamedovej domácnosti Proroci islamu

Texty a zákony

Korán • Sunna • Šaría Zákonodarstvo Životopisy Mohameda

Vetvy islamu

Sunniti (Hanífovská • Málikovská • Šáfiovská • Hanbalovská • Záhirovská) • Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • Mustálíja • drúzovia) • Isná ašaríja (Dža'farovská • Alaviti • Aleviti) • Zajdíja) • Súfizmus (Bektašija • Čištíja • Mawlawíja) • Cháridža (Ibádíja)

Sociopolitické aspekty

Umenie • Architektúra Mestá • Kalendár Veda • Filozofia Náboženskí vodcovia Ženy v islame • Džihád Politický islam • Liberálny islam Ahmadíja • Wahhábizmus

Pozri aj

Slovníček islamských pojmov Zoznam významných mešít Zoznam článkov o islame

z • d • u

Sufizmus sa vyvinul z meditácií Koránu a neskôr počas úspešnej expanzie islamského sveta. Spočiatku bol čisto asketický. Jeho pohľad na svet má sklony k monizmu a panteizmu. ^[1]

O názve a odvodených tvaroch

Arabský názov znie تصوف - tasawwuf alebo صُوفِيَّة - súfíja.

Názov sufizmus je pravdepodobne odvodený z arabského slova صوف - ṣúf, doslova hrubá vlna (podľa vlnených košieľ askétov).

Prídavné meno ani názov prívrženca nie je uvedený v slovenských slovníkoch. V textoch sa preto vyskytuje v rozličných tvaroch; prídavné meno ako: sufistický/súfistický, sufijský/súfijský/súfíjsky, sufiský/súfiský, sufický/súfický, názov prívrženca (v množnom čísle) ako: sufisti/súfisti, sufiovia/súfiovia/súfíovia, sufijci/súfijci (po arabsky sa prívrženec v jednotnom čísle volá súfí). Niekedy sa prívrženec označuje aj viacznačným výrazom derviš (po turecky: derviş; po arabsky a perzsky: درویش - darvíš).

Taríky

Bližšie informácie v hlavnom článku: Taríka

Okolo sufijských učiteľov, svätcov (šajch, pír) sa vytvárali skupinky žiakov - taríky.

Dejiny a charakteristika

Sufizmus vznikol v 8. storočí v Iraku (mestá Basra a Kúfa), odtiaľ sa šíril do kresťanských krajín a do budhistických krajín strednej Ázie.

Ortodoxní moslimovia sa na sufistov pozerali podozrievavo, niekedy vznikli aj konflikty (napr. popravení boli Mansúr al-Halládž a Šaháb ad-Dín Suhravardí). Al-Gazálí sa pokúsil spojiť ortodoxiu s praktikami sufizmu.

Sufisti sa usilujú splynúť s Bohom (splynutie milujúceho s milovaným); používajú na to rôzne metódy dýchania spojené so spevom alebo tancom.

Učitelia sufizmu vypracovali sled cvičení, ktoré mali adepta doviesť k poznaniu Boha, Jedinej skutočnosti, Pravde právd a zjednoteniu s ním.

Tí, čo dosiahnu odstránenie zmyslového závoja a nadobudnú pravé poznanie sú svätci (walí - priatelia Boží). Svätci vytvárajú hierarchickú sústavu, na ktorej vrchole je „kutb“; spravujú svet, hoci svet o tom nevie; udeľujú požehnanie (baraka); konajú zázraky (karámát); vnímajú vnútro ľudí, rozumejú zvieratám a celá príroda ich počúva. Kult svätcov odporuje učeniu islamu, preto ho ortodoxia odmietala. Proti sufizmu a kultu svätcov začali horlivo vystupovať wahhábovci.

Moderní reformisti videli v sufizme príčinu islamskej zaostalosti v porovnaní so Západom. Preto po Kemalovskej revolúcii v Turecku v roku 1925 oficiálne zakázali činnosť sufistov. Sufizmus však je naďalej dôležitou zložkou islamu aj v súčasnosti.

Sufizmus v súčasnosti

Medzi vzdelanými moslimami je vysoký záujem o spiritualitu a snahu zosúladiť súfizmus s duchovnými prúdmi ako zen a joga. V mnohých krajinách sa kulty sufizmu spájajú s regionálnou politikou. Miestni svätí muži dodávajú regionálnym politikom istú legitimitu a politici sú zase oporou pre svätcov a ich rodiny. Vznik nových moslimských komunít na Západe pomáha šíreniu sufizmu v moderných spoločenstvách Západu. V Európe šírili sufizmus niektorí intelektuálni konvertiti ako Martin Lings z Británie, ale aj orientálci, napr. indický šajch Idrís Šáh a jeho brat Omar Šáh.

Osobnosti

• Abd al-Kádir (19. storočie)
• Muhammad Abduh (19. storočie)
• Muhjí ad-Dín ibn Arabí (12.-13. storočie)
• Al-Gazzálí (12. storočie)
• Mansúr al-Halládž (10. storočie)