Svedomie

Svedomie je vnútorná inštancia, „mlčanlivé volanie“,^[1] ktoré vedie súdy človeka o tom, čo sám spôsobil alebo čo sa chystá spôsobiť. Nadväzuje na ľudskú schopnosť sebareflexie, t. j. schopnosť uvažovať o sebe samom, „pozrieť sa“ na seba inými očami, než je pohľad vlastného záujmu a sebapresadzovania.

Je to všeobecné poznanie dobra a zla, ktoré spontánne a samozrejme predpokladáme v styku s ľuďmi; vnútorné vedenie, ktoré je základom morálneho usudzovania človeka o sebe samom a o iných ľuďoch; schopnosť poznať morálne hodnoty a požiadavky, ktoré z nich plynú; morálne vedomie, schopnosť rozoznávať dobro od zla, správne od nesprávneho, pokiaľ ide o vlastné konanie.“^[2]

Svedomie sa chápe ako podstatný príznak a atribút ľudskej osoby, prejavuje sa vnútorným pocitom záväznosti či povinnosti a je nezávislé od akéhokoľvek vonkajšieho donútenia. Zvonku a zo strany spoločnosti si vyžaduje rešpekt (sloboda svedomia). Je prvkom morálneho vedomia. Prostredníctvom tejto inštancie sa udržuje platnosť mravných hodnôt a noriem.

Podľa Kanta je svedomie každému vlastný praktický rozum v kategorickom nároku mravného zákona.