Dejiny Grécka
aspekt histórie / From Wikipedia, the free encyclopedia
Dejiny Grécka sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín.[1] Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred Kr., ale už v 7. tisícročí existovali na gréckom území prvé neolitické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne Kréta, kde sa tamojšia Minojská civilizácia už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, Mykénska kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako temné obdobie. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. Dóri.
K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s gréckou kolonizáciou a vývojom antickej gréckej polis. Grécko v čase archaického a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas grécko-perzských vojen uchrániť svoju samostatnosť voči Perzskej ríši Achaimenovcov. Následné vojny medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi Spartou a Aténami) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka macedónskym kráľom Filipom II. Jeho synovi Alexandrovi sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až Indus. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste Babylone a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – diadochovia. Nastáva helenistické obdobie, v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.
V 2. storočí pred Kr. sa Grécko stáva súčasťou Rímskej ríše, ale gréčtina naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – Západorímsku a Východorímsku. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku 1453, keď jej hlavné mesto Konštantínopol dobyli vojská Osmanskej ríše. Po ovládnutí väčšiny Grécka Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do Levanty, Egypta, severnej Afriky, Arábie, zvyšku Balkánu a časti Maďarska. Centrom umenia sa stala Kréta a Iónske ostrovy, pretože sa nachádzali pod benátskou správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú fanarioti, konštantinopolskí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie gréckeho národa.
V 18. storočí dochádza k novému rozvoju gréckej kultúry, takzvanému národnému obrodeniu. Gréčtina sa stáva dorozumievacím jazykom v niektorých častiach Balkánu, hlavne v Albánsku a medzi južnobalkánskymi etnikami ako Albánci, Arvaniti, Arumuni a Bulhari (medzi nimi aj tzv. Grécki Slovania a slovanskí Macedónci z dnešného Severného Macedónska). Gréčtina slúžila ako dorozumievací jazyk aj medzi negréckymi obyvateľmi Malej Ázie, používali ju hlavne Arméni, Židia a niektorí Turci. S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom sa stupňovala nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou, vedúca až k otvorenému povstaniu. O toto povstanie sa zaslúžila predovšetkým tajná spoločnosť Filiki Eteria. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Nasleduje éra moderného gréckeho štátu, zahŕňajúceho Peloponéz, Ruméliu a niektoré ostrovy v Egejskom mori. Po väčšinu 19. storočia bolo Grécko štátnym zriadením monarchiou. Vystriedali sa tu dve dynastie – Wittelsbachovci a Oldenburgovci. Grécke kráľovstvo sa dočkalo v balkánskych vojnách značných územných ziskov – pod grécku vládu sa dostala Makedónia, Epirus, Trácia a Kréta, ešte predtým aj Tesália. Počas prvej svetovej vojny bojovalo Grécko na strane Trojdohody. V medzivojnovom období sa načas ustanovila republika, tá ale bola v 30. rokoch nahradená znova kráľovstvom s autoritatívnym režimom. Za 2. svetovej vojny bolo Grécko okupované armádami Tretej ríše a jej spojencami. Postupne proti okupantom rástol odpor, ktorý vyústil do sformovania povstaleckej armády. Postup boja za oslobodenie ale komplikovali spory hlavne medzi komunistickými a pravicovými partizánmi. Po stiahnutí nemeckých vojsk tieto konflikty ďalej pokračovali a vyvrcholili až v občianskej vojne, ktorá skončila víťazstvom priaznivcov pravicového rojalistického režimu. Vláda v päťdesiatych a polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia nemala demokratický charakter. Cez liberalizačné pokusy sa demokraciu naplno presadiť nepodarilo, navyše všetky reformy boli zvrátené roku 1967 pučom niekoľkých dôstojníkov, ktorý vyústil do nastolenia nového autokratického režimu známeho ako vláda gréckych plukovníkov či vojenská junta. V dôsledku narastania hospodárskych problémov a zahraničných politických neúspechov bol vojenský režim zvrhnutý a nastolená demokratická vláda. Počas demokratizačného vývoja vznikli dve významné grécke strany: Nová demokracia (Grécko) a PASOK, ktoré sú dodnes v Grécku vedúcimi politickými silami.