Kolektivizácia v Sovietskom zväze
From Wikipedia, the free encyclopedia
Kolektivizácia v Sovietskom zväze prebiehala ako proces spájania drobných roľníckych hospodárstiev do kolektívnych družstiev tzv. kolchozov alebo štátnych sovchozov. Rozhodnutie o kolektivizácii bolo vydané na XV. zjazde VKP(b) v roku 1927. Na väčšine územia krajiny prebiehala v rokoch 1928 - 1937; najintenzívnejšie v rokoch 1930 - 1933. V západných oblastiach Ukrajiny, Bieloruska a Moldavska, Estónsku, Lotyšsku a Litve kolektivizácia prebehla po ich začlenení do ZSSR v povojnovom období v rokoch 1949-1950. Začiatok kolektivizácie bol súčasťou prvého päťročného plánu.
Jej oficiálnym cieľom bolo vytvorenie socialistických výrobných vzťahov na sovietskom vidieku, premena jednotlivých poľnohospodárskych výrobcov malého rozsahu na veľké produktívne podniky, čo malo sprevádzať Stalinom zavádzanú politiku masívnej industrializácie krajiny. Súčasťou kolektivizácie bol masívny odliv finančných, materiálnych a pracovných zdrojov z poľnohospodárskeho sektora do priemyslu. Bola preto efektívnym revolučným základom pre ďalší rýchly rast priemyslu, hlavne tým, že umožnila rýchlejšie prekonať jeho zaostalosť.[1] Jednalo sa však o veľmi kontroverzný krok, ktorý si vyžiadal veľké materiálne, ľudské aj morálne škody.[2] Kolektivizácia bola na mnohých miestach presadzovaná brutálnym až neľudským spôsobom, jej odporcovia označení ako tzv. kulaci boli postavení mimo zákon, deportovaní alebo popravení. Vo viacerých oblastiach násilné odnímanie obilia viedlo k hladomoru, ktorý si vyžiadal veľké množstvo obetí (odhady hovoria 3 - 8 miliónov). Rozvrat, ktorý kolektivizácia spôsobila na vidieku ťažko zasiahol tradičné komunity a hospodárenie, ktoré v konečnom dôsledku prestalo byť efektívne. V povojnovom období sa zo ZSSR, tradičného exportéra poľnohospodárskych produktov, stal ich importér.[3]