Bitka v Strečnianskej tiesňave

Bitka v Strečnianskej tiesňave (31. august – 3. september 1944) bola bitkou Slovenského národného povstania medzi nemeckými bojovými skupinami plukovníkov von Ohlena a Juncka, utvorenými z viacerých druhov pozemného vojska a 1. československu armádou spolu s partizánmi v Strečnianskej tiesňave, ktorá Nemcom zabezpečovala cestné i železničné spojenie prísunu posíl a zásob na východ.

Bitka v Strečnianskej tiesňave
Súčasť Slovenského národného povstania
Hrad Strečno týčiaci sa nad tiesňavou
Dátum 31. august 1944 – 3. september 1944 Miesto Strečnianska tiesňava, juhovýchodne od Žiliny, Slovensko Casus belli Snaha nemeckých vojsk o získanie kontroly nad železničným spojením pozdĺž Váhu Výsledok Porážka povstaleckých a partizánskych jednotiek
Protivníci
Československo	Nacistické Nemecko
Velitelia
Jozef Dobrovodský Emil Perko Georges de Lannurien	Stephan Junck Conrad von Ohlen
Historický portál

Slovenské národné povstanie

Pred vyhlásením povstania: Turiec – Ružomberok – Brezno – Liptov – Žilina Po vyhlásení povstania: Banská Bystrica – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Topoľčany – Považie – Orava – Kartoffelernte – Obišovce – Prešov – Telgárt – Priekopa – Vrútky (nálet) – Hermanovce, Zlatá Baňa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Malužiná – Kraľovany – Rudňany – Prievidza – Piešťany – Nový Dvor – Kremnica, Svätý Kríž nad Hronom – Beskydy – Mlynky, Vondrišel – Čremošné – Jalná – Dobrá Niva Po prechode na partizánsky spôsob boja: Vinné – Prašivá, Chabenec – Poľana – Habura – Tetrov – Počuvadliansky mlyn – Wolfsburg (Inovec) – Veľký bok – Stará Kremnička – Čierny Balog – Liptovský Hrádok – Orovnica (Hron) – Partizánska republika

Prípravy a predohra

Situácia na fronte v prvých dňoch SNP.

Strečno a najmä jeho bezprostredné okolie má kvôli svojej geografickej polohe veľký vojenský význam. Od stredoveku oblasť strážili dva hrady (Strečniansky a Starhrad). Rieka Váh (Domašínsky meander) tu v prielome rozdeľuje masív Malej Fatry na dve časti, južnejšiu Lúčanskú a severnú Krivánsku Fatru. Úzkou tiesňavou tu paralelne s riekou vedie cesta. Železničné tunely však prechádzajú naprieč horskými masívmi, pri čom na druhej strane trať križuje rieku dvoma mostami. Počas vojny bola táto trať dôležitou zásobovacou tepnou nemeckých vojsk bojujúcich na území východného Slovenska. Preto už 24. augusta 1944 partizáni zatarasili jeden z tunelov. O niekoľko dní neskôr partizánska aktivita vyvolala nemeckú reakciu a nacistické vojská vstúpili na územie Slovenska. Tomu sa postavila časť Slovenskej armády, najmä jednotky na strednom Slovensku. O 20. hodine 29. augusta 1944 sa oficiálne začalo Slovenské národné povstanie.

Veliteľom žilinskej posádky bol plukovník delostrelectva Ján Kallo, ktorý nespolupracoval s povstalcami a bol známy svojou orientáciou na slovenskú vládu na čele s Dr. Tisom^[1]. Organizáciou povstaleckých jednotiek bol Golianom poverený major Jozef Dobrovodský, ktorý sa spoliehal najmä na prápory stotníka Teodora Šlajcharta a stotníka Karola Repašského. Po tom, čo ráno 29. augusta Dobrovodskému doručili informácie o postupe nemeckých jednotiek v oblasti Púchova, ten urýchlene prevzal velenie, keď odzbrojil Kallov štáb a následne vyhlásil mobilizáciu a začal organizovať obranu^[2].

Boje pri Žiline

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje pri Žiline

Už pred obedom 29. augusta povstalecký prieskum zistil prichádzajúce nemecké transporty skupín [[von Ohlena a [[Juncka pri Hornom Hričove. V rovnakej dobe sa v meste rozhorel boj so 400 člennou nemeckou spojovacou jednotkou, ktorá sa zabarikádovala v budovách dievčenského gymnázia, synagógy, finančného paláca a hlavnej pošty^[2]. Neskôr povstalci narazili ešte na menšiu skupinu asi 40 nemeckých vojakov severne od obce Stráňavy. Likvidácia tohto nemeckého zoskupenia sa podarila až po príchode francúzskeho partizánskeho oddielu pod vedením Georgesa de Lannuriena.

Postup skupín von Ohlena a Juncka 29. augusta, ktoré večer začali ohrozovať tylo povstaleckých jednotiek pri Hornom Hričove a Brodne, prinútil povstalcov najprv ustúpiť do mesta. Slabá posádka však nemala možnosti brániť Žilinu na širokom fronte, preto sa začala sťahovať do Strečnianskej tiesňavy.

Boje v Tiesňave

Budovanie obrany

V priebehu 30. augusta zaujali povstalecké jednotky tvorené žilinskou posádkou (mjr. Jozefa Dobrovodský) a časťou posádky z Turčianského sv. Martina (pplk. del. Emil Perko) pozície v Strečnianskej tiesňave. Pri hrade Strečno zaujal pozície prápor Repašský (stot. Karol Repašský). Od hradu Strečno až po severné svahy Domašína zaujal obranu spojovací prápor Schleichart (stot. spoj. Teodor Schleichart). Pozície od tunelov až po svahy naproti Starhradu obsadil francúzsky partizánsky oddiel kapitána de Lannuriena (neskôr známy ako Prápor maršala Focha) a mínometný oddiel 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika (npor. Piotr Alexejevič Veličko) ^[3] . Ďalšie oddiely tejto brigády mali zaujať pozície na pravom brehu Váhu^[4] na línii Starhrad – Jedľovina, no do týchto miest nikdy nedorazili.

Obranu posilnil palebné prostriedky z posádky Pluku útočnej vozby z Turčianskeho sv. Martina. Úsek francúzskych partizánov posilnila čata dvoch KPÚV vz. 37M. Jej palebné postavenie bolo medzi svahom a cestou s výstrelom na cestu nad tunelmi. Do druhého obranného pásma v priestore Domašín - železničný dvojtunel - Jánošíkovo boli zaradené obrnené vozidlá. Šlo o čatu dvoch stíhačov tankov Marder III (KPÚV 7,5 cm pás.) pod velením por. útv. Pavla Bôcika a čatu tankov (por. útv. Ján Lacko) zloženú z troch LT vz. 38. Tanky sa rozmiestnili v zákrute meandra. O niečo ďalej sa nachádzali stíhače tankov.

V popoludňajších hodinách hliadkoval v tiesňave povstalecký P III (PzKpfw III ) V-3.060 por. útv. Rumana. Tank zaujal pozície pred predným okrajom obrany smerom na dedinu Strečno. Asi po dvoch hodinách dorazila k tanku kolóna nemeckých nákladných vozidiel. Ruman s Nemcami najskôr komunikoval, no po chvíli vydal rozkaz k paľbe a kolónu zničil. Tank sa vrátil do kasární a v hliadkovaní v tiesňave ho vystriedali vozidlá Lackovej čaty.^[3]

Priebeh bitky

Boje v Strečnianskej tiesňave sa začali 31. augusta 1944 o ôsmej hodine ráno, keď nemecké delostrelectvo spustilo paľbu na pozície práporov stot. Schleicharta a stot. Repašského v oblasti hradu Strečno. Po delostreleckej príprave nasledoval útok nemeckých pešiakov. Tanky LT vz. 38 Lackovej čaty sa vysunuli až pod hrad Strečno, aby podporili vysunutú obranu vojakov práporu Schleichart. Počas boja por. Lacko opustil svoj tanky, aby odtiahol prekážajúce opustené nákladné vozidlo, no bol raný do ruky a nohy. Velenie nad všetkými povstaleckými obrnenými vozidlami prevzal por. útv. Bôcik. Tanky sa stiahli za zákrutu meandra, teda pozície francúzskych partizánov. Nemecké jednotky postupovali až do chvíle, kým nenarazili na vysunutých vojakov Schleichartovho práporu a francúzskych partizánov. Pod nemeckú paľbu sa dostala aj čata KPÚV, v dôsledku čoho mala straty a niektorí vojaci aj utiekli. Pri kanónoch zostali len šiesti vojaci. ^[3] Ku tunelom sa vysunuli jeden Marder III (vel. slob. ašp. Matej Buc) a jeden LT vz. 38 (slob. ašp. Čunderlik)

Druhý nemecký útok nasledoval asi hodinu po prvom. Do tiesňavy vstúpili štyri nemecké stredné tanky PzKpfw III nasledované obrnenými transportérmi s pechoty. Útok opäť podporovalo nemecké delostrelectvo zo svojich pozícii pri Mojšovej Lúčke. Tanky podporovaní pechotou prenikli až takmer k vstupu do tunelov. Nad jedným KPÚV vz. 37M prevzal velenie francúzsky poručík Albert Poupet. Obsluha jeho kanóna dvomi výstrelmi poškodila tank na ceste vľavo od železničného mosta. Pás druhého tanku poškodil výstrelmi z protitankovej pušky partizán Gaston Jurmande. Postavenie KPÚV bolo pod paľbou a po explózii granátu boli dvaja vojaci zabití a Poupet ranený. Zvyšok obsluhy sa dočasne rozutekal. Jeden z poškodených tankov bol definitívne zničený dvomi ženijnými náložami. Explózia mu odtrhla vežu. Do odrazenia nemeckého útoku sa zapojil slob. ašp. Buc. Svoj Marder III vysunul po ceste smerom k tunelom a niekoľkokrát vystrelil a minimálne jeden tank zasiahol. Následne sa stiahol za zákrutu. ^[3]

Prudká obrana prinútila Nemcov, ktorí predpokladali, že vošli do pásma silnej protitankovej obrany, stiahnuť sa z tiesňavy.^[5] Keďže ale partizáni z partizánskej brigády 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika (npor. Piotr Alexejevič Veličko) neobsadili vrcholy na pravom brehu Váhu, podarilo sa Nemcom, ktorí prepravili na druhý breh Váhu oddiel pechoty, bez boja obsadiť Starý hrad a okolité výšiny. Následná silná nemecká paľba vedená zo Starého hradu spôsobovala francúzskym partizánom v Domašínskom meandri na pravom krídle povstaleckej zostavy sa citeľné straty. Francúzi tak boli nútení vyprázdniť svoje pozície a stiahnuť sa do neprehľadného lesnatého terénu okolo kót Rakytie a Domašín^[6]. Na obrannú líniu Rakytie - Domašín sa pod nemeckým tlakom stiahli aj vojaci práporov Repašský a Schleichart. Nemcom ešte pomohla Luftwaffe z Malaciek, ktorá bombardovala ústie tunelov obsadené slovenskými vojakmi a francúzskymi partizánmi. V danú chvíľu zadržiavali nemecký nápor len tri ľahké tanky LT vz.38 a stíhač tankov Marder III des. ašp. Buca, no aj tie sa po nemeckom útoku stiahli a zaujali obranu na zákrute pri východnom ústí strečnianskych tunelov. Marder III z výhodného postavenia zničil prvý z dvoch nemeckých tankov, ktoré sa pokúšali postupovať po ceste od Domašína.^[3]

V noci na 1. septembra sa mjr. Dobrovodskému podarilo presunúť jednu rotu na pravý breh Váhu do oblasti kóty Panošiná a v neprehľadnom teréne aspoň čiastočne zaistiť tento priestor^[7]

Dňa 1. septembra v skorých ranných hodinách zaútočili Nemci za podpory letectva na obranné postavenia povstalcov na obrannej čiare Rakytie - Domašín. Nemecké lietadlá sa okrem pozícií pechoty pokúšali neúspešne bombardovať aj postavenie tankovej čaty, velenie nad ktorou prevzal por. útv. Bodnár. Napadli aj postavenia dvoch kanónov KPÚV vz. 37 medzi cestou a železničnou traťou. V tomto prípade boli úspešní. Kanóny boli zničené a útok spôsobil straty obsluhám. Nemeckí vojaci sa pokúšali prenikať aj tunelmi, preto nechal por. Bodnár vystreliť do ústia tunelov niekoľko granátov. Povstalecký Marder III zničil dva nemecké protitankové kanóny PAK 40, ktoré ich obsluhy vystrčili spoza zákruty.^[3]

Na rozkaz mjr. Dobrovodského sa tanková čata stiahla asi o 300 m. od pôvodného. Počas ústupu takmer došlo ku tragédii, keď partizáni unáhlene vyhodili do povetria cestu nejakých 15 metrov pred tretím povstaleckým tankom. Tomu sa však podarilo vyhnúť sa kráteru. Nemecký tank však do neho zapadol.

V nových pozíciách stál veliteľský tank Bodnárovej čaty ako prvý, ďalšie dva za ním. Po istom čase prišiel k rozbitej ceste ďalší nemecký tank, ktorý ostreľoval povstalecké pozície. Opätovne zasiahol Marder III slob. ašp. Mateja Buca, ktorý tank zničil.

Po opakovaných nemeckých útokoch v priebehu dňa sa situácia v zalesnenom teréne stala do večera neprehľadnou, takže veliteľ úseku mjr. Dobrovodský vydal v noci rozkaz stiahnuť sa na novú obrannú čiaru Grúň, trig 1116 - Košariská. Chcel tak opätovne nadviazať kontakt so svojimi jednotkami a urobiť v nich poriadok.^[8] Do kameňolomu sa na noc uchýlila aj tanková čata, ktorá počas boja utrpela straty. Napokon tanky zaujali pozície západne od železničnej stanice Dubná Skala a spoločne s dvomi 7,5 KPÚV a paľbou batérie por. del. Gustáva Rúžičku zabránili v ďalšom nemeckom postupe. Večer 1. septembra sa povstalecká obrana stabilizovala na čiare Grúň, trig 1116 - Košariská - Jánošíkovo - Panošiná.

V priebehu 2. septembra boje pokračovali. Bodnárová čata bola stiahnutá na doplnenie a vystriedala tanková čata por. útv. Rumana, ktorú tvorili dva tanky PzKpfw III (P III) V-3060 a V-3061.

Obrancom pribudla podpora zo vzduchu, ktorá sa ale nevyrovnala tej nemeckej. Tiež sa vrátil partizánsky oddiel kapitána de Lannuriena. V tomto čase sa začala prejavovať aj únava niektorých oddielov, ktoré boli nasadené v akcii už dlhšie. Nemci boli navyše posilnení ďalšími tankmi a neprestajne útočili na obranné pozície. Pri nemeckom útoku boli zničené všetky 3 ľahké tanky a poškodený i Marder, v ktorom zahynul desiatnik Buco. Pri mínometnom prepade bol ťažko ranený i stotník Repašský, ktorý 5. septembra zraneniu podľahol^[9]. Večer navyše povstalci utrpeli ťažké straty nemeckým bombardovaním a jednotky sa museli stiahnuť až k Dubnej Skale, kde sa medzitým budovalo záložné postavenie. Večer dorazili dlho očakávané posily a nahradili alebo doplnili pozície povstaleckých jednotiek, zároveň boli vyčlenené jednotky na obranu Vrútok. 3. septembra sa povstalci pokúšali brániť, ale popoludní boli ich predsunuté pozície opäť bombardované, čo ich prinútilo opäť sa stiahnuť. 4. septembra pokračovali sústredné útoky pechoty, delostrelectva a popoludní i bombardovanie Stukami. Povstalci, ktorým chýbali protilietadlové a protitankové zbrane, boli postupne vytlačení. Minulého dňa prisunuté oddiely Vitalaya, Šlajcharta a Oškvarka boli bombardovaním a pozmenými bojmi zdecimované^[6]. Povstalcom sa nepodarilo zabezpečiť ani odsun húfnic a diel, ktorých časť museli ich obsluhy pred ústupom zničiť. Večer Nemci, ktorých oddiely sa v tejto dobe sformovali do 178. divízie granátnikov Tatra, prelomili s 10 tankmi posledné obranné postavenia a obsadili Vrútky. Pomerne tvrdé boje o Vrútky, ktoré sa povstalecké velenie ako dôležitú križovatku snažilo za každú cenu získať späť, pokračovali niekoľko nasledujúcich dní.

Výsledky

V tiesňave, napriek veľkému nasadeniu povstalcov i francúzskej partizánskej brigády, ktorá sa v mnohom vyrovnala profesionálnej armáde, sa nepodarilo Nemcov zastaviť. Výrazne sa prejavila veľká prevaha Nemcov v ťažkej technike, keďže povstalcom chýbali protitankové i protilietadlové zbrane.

Napriek neúspechu povstalcov sa touto akciou podarilo Nemcom zabrániť postupu na Martin i do centra povstaleckého územia a výrazne podporiť povstanie v jeho prvých dňoch. Nemci iba ovládli už zničený úsek košicko-bohunínskej železnice. V celej bitke sa im nepodarilo využiť veľkú prevahu tankových jednotiek, ktoré sa nemohli v úzkej tiesňave rozvinúť. Ich veľkou výhodou však bola podpora zo vzduchu.