Chata pod Rysmi

Chata pod Rysmi (2 250 m n. m.), známa v obmenách ako útulňa pod Rysmi, útulňa pod Váhou, chata pod Váhou, útulňa pod sedlom Váhy (poľ. Schronisko pod Wagą)^[1] je najvyššie položená horská chata vo Vysokých Tatrách i na Slovensku. Nachádza sa na južnom úbočí vrchu Rysy (2 503 m n. m.), 90 výškových metrov pod sedlom Váha. V prevádzke je iba v letnej sezóne (od 15. júna do 31. októbra).

Chata pod Rysmi
Chata pod Rysmi v novembri 2014
49°10′29″S 20°05′13″V
Nadmorská výška	2 250 m n. m.
Pohorie	Vysoké Tatry
Poloha	Mengusovská dolina
Rok založenia	1933
Najľahší výstup	z Mengusovskej doliny
Poloha na Slovensku
Ďalšie odkazy
Commons	Chata pod Rysmi
Webová stránka	chatapodrysmi.com

Prvá chata pod Rysmi bola otvorená 15. júla 1933

Latrína pri Chate pod Rysmi

Dejiny

Prvotná myšlienka o vybudovaní chaty v tejto časti Vysokých Tatier siaha do konca 19. storočia. Vtedy ju začal propagovať rakúsky horolezec Ubald Felbinger. Technické, ale aj finančné problémy zabránili realizovať jeho myšlienku.^[1] Podľa pôvodného zámeru Ing. Jozefa Pfinna z roku 1895 mala byť zo Štrbského Plesa po Žabie plesá vybudovaná ozubnicová železnica a ďalej mala turistov na chatu dopraviť visutá lanovka. Uhorský karpatský spolok nemal na taký projekt peniaze. Vysoká návštevnosť Rysov však stále vyvolávala snahy o vybudovanie chaty.

V roku 1930 sa na jej konto vyzbieralo 10 tisíc československých korún. Menili sa projekty.^[2] Hlavnými iniciátormi stavby boli členovia Klubu československých turistov (KČST) Ing. Róbert Vosyka a Václav Dusil.^[3] V roku 1929 boli urobené prípravné harmonogramy stavby, v roku 1931 mal byť vynesený materiál. Ministerstvo školstva v súvislosti s Krakovským protokolom o vytvorení poľsko-československého národného parku, nariadilo, že chata musí byť postavená v Dolinke pod Váhou, 100 metrov pod sedlom. Príčinou bolo blízke hraničné pásmo. Stavbu financovalo Ústredie KČST. Chatu stavala firma popradského staviteľa Jozefa Šašinku. Materiál na chatu dopravovala tatranská vicinálna železnica a v doline vojaci. Stavební robotníci tu zažili dramatické chvíle v snehovej víchrici, ktorá ich mohla stáť životy. Chatu stavali 93 pracovných dní. Dokončená bola 17. septembra 1932. Dňa 15. júla 1933 v prívaloch dažďa vítal nový chatár Alojz Krupitzer predsedu smokovského odboru KČST Gustáva Nedobrého. Na druhý deň sa otvorenia novej chaty zúčastnilo 126 hostí. Prvými nájomcami chaty boli Václav Fiška a Otakar Štáfl z Chaty pri Popradskom plese.

V roku 1939 sa chata administratívne odčlenila od Chaty pri Popradskom Plese. Roku 1948 chatu po prvý raz značne poškodila snehová lavína. Masa snehu prerazila priečku oddeľujúcu kuchyňu od jedálne.

V roku 1951 objednal vtedajší správca – komunálny podnik Tatranské chaty, na naliehanie chatára Olda Bublika, nové zariadenie. Vo februári 1955 a v rokoch 1962, 1982 chatu opäť zničila lavína.

V roku 1977 bola rozšírená o jedno poschodie. Chata mala po skončení prístavby 18 lôžok a v jedálni 32 stoličiek.

Na prelome januára a februára roku 2000 chatu zničila veľká lavína a dielo dokonala ďalšia vo februári 2001.^[2]

V roku 2003 chatu postihla ďalšia lavína, a tak boli urobené prieskumy a návrhy na umiestnenie novej chaty tak, aby bola čo najmenej ohrozená lavínami. Tie však neboli realizované. A tak sa prikročilo v celkovej rekonštrukcii chaty, aby ju nebezpečné lavíny prestali ohrozovať. Rekonštrukčné práce začali 15. júna 2010 a vynovená chata bola slávnostne otvorená na sklonku turistickej sezóny v roku 2013.^[4]

Chatári

1. Michal Tomčík, 1932 (ako správca dočasnej útulne)^[2]
2. Ľudovít Krupitzer, 1933 – 1939
3. Ondrej Krasuľa, 1939
4. V roku 1940 bola chata bez hospodára
5. Ďalšie roky sa o chatu starali študenti – členovia Klubu slovenských turistov a lyžiarov – JAMES (Alexander Huba, Alexander Vojček, Otto Litváni, Ján Kopecký, Miloš Bordáč, Slávo Cagašík, Gizela Krenová a iní). Okrem horolezcov v nej našli skrýšu poľskí utečenci a partizáni.
6. Po vojne na vyrabovanú chatu prišli horolezci Ing. Jozef Horvát, Ing. Vladimír Šimo, Michal Stolár, Dr. Hary Rácz, Arno Puškáš, Ing. Manica.
7. Do konca 40 rokov tu chatárčili Arno Puškáš, Július Parák, Ladislav Tóth, Tibor Molnár.
8. Oldo Bublík a Miroslav Jílek st., 1953 – 1958
9. Ladislav Rychvalský (pomocník Belo Kapolka), 1958 – 1967
10. Belo Kapolka, 1967 – 1969
11. Peter Rajec, 1969 – 1978
12. Viktor Beránek, 1979 – dodnes^[3]

Chata je charakteristická neopakovateľnou atmosférou s príjemným prostredím. Je jednou zo štyroch vysokohorských chát, ktoré zásobujú nosiči, obyčajne nosia na 4,5 km trase s prevýšením 750 m 60 až 90 kg nákladu, výnimočne aj viac ako 100 kg (rekord 122,5 kg v roku 2003, súčasný chatár Viktor Beránek).

Prístup

• po červenej značke:
  • z Rázcestia nad Žabím potokom
  • z Poľska od Morského oka cez Rysy a sedlo Váha