Objektívne právo
From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
Objektívne právo (iné názvy: právo v objektívnom zmysle, právo) je buď súbor právnych noriem (v užšom zmysle len právnych predpisov), ktorých zachovávanie je vynútiteľné štátnou mocou, alebo len časť tohto súboru noriem (napr. jeden právny predpis). U niektorých autorov sa pojem objektívne právo stotožňuje s (každopádne veľmi podobným) pojmom právny poriadok. Podobný je aj pojem pozitívne právo. Opakom objektívneho práva je pojem subjektívne právo.[1][2][3][4][5][6][7]
Objektívne právo dáva odpoveď na otázku, čo v danom prípade platí ako právo, aká právna norma v danom prípade platí; t.j. dáva odpoveď na otázku, čo je v danej situácii v súlade s právom, prípadne čo je protiprávne.[4]
Objektívne právo je súbor právnych predpisov upravujúcich práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb, ako aj postavenie, práva a povinnosti štátu a jeho jednotlivých orgánov a jednotiek územnej samosprávy (v slovenských pomeroch nimi sú obec a samosprávny kraj) a ich jednotlivých orgánov. Za objektívne právo treba považovať aj jednotlivý právny predpis vydaný v rámci právneho poriadku určitého štátu.[3]
Remove ads
Rozdiely voči iným normatívnym systémom
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Objektívne právo je jeden z normatívnych systémov. Spravidla sa udáva, že od iných normatívnych systémov sa právo odlišuje:
- všeobecná záväznosť (právo platí pre všetkých, vzťahuje ku každému, kto sa zdržuje na danom území – tzv. princíp teritoriality práva);
- monizmom práva – v určitom čase na určitom území platí len jedno právo;
- špecifická forma práva – záväzné je len to právo (tie právne predpisy), ktoré je prijaté v štátom ustanovenej alebo uznanej forme (napr. publikované v Zbierke zákonov, Vestníku vlády Slovenskej republiky, alebo ak štát uznal právnu obyčaj ako všeobecne záväzný prameň práva), inak nie je platným právom;
- štátne donútenie – ak právo niekto nerešpektuje, štát si jeho plnenie vynúti aj proti vôli povinného subjektu; týmto sa má zabezpečiť v spoločnosti istota a poriadok.
Remove ads
Záväznosť
Objektívne právo obsahuje v jednotlivých právnych predpisoch rôzne pravidlá: Niektoré pravidlá majú donucujúci charakter, od ktorých sa nemožno odchýliť (kogentné normy), niektoré sú koncipované menej prísne a pripúšťajú aj odchýlky, spravidla na základe dohody (dispozitívne normy).
Základ a prameň práva
Základom právneho poriadku je právna norma resp. právny predpis.
Členenie
Právna veda člení právo na 2 základné časti (odvetvia v širšom zmysle):
- verejné právo (po lat. ius publicum)
- súkromné právo (po lat. ius privatum)
Tie sa ďalej členia na mnoho iných odvetví, napr. medzinárodné právo, ústavné právo, správne právo, občianske právo atď.
Názory na právo
|
|
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Názory na pôvod a silu práva delíme na 2 základné smery:
- Pozitívnoprávna škola (Právny pozitivizmus) – právom je len to, čo má štátom uznanú formu a neexistuje nijaké „univerzálne právo“ (základná idea);
- Prirodzenoprávna škola (Jusnaturalizmus) – právo (aspoň jeho základné princípy) je nezmeniteľne dané, vpísané v človeku (základná idea).
Medzi oboma extrémami je široká škála názorov.
Niekoľko názorov na právo z antiky:
- Cicero: "Ubi homo, ibi societas; ubi societas, ibi ius" (Kde je človek, tam je aj spoločnosť; kde je spoločnosť, tam je aj právo).
- Celsus: "Ius est ars boni et aequi" (Právo je umenie dobra a spravodlivosti).
- Thrasymachos: "Právo (spravodlivosť) nie je nič iné než prospech silnejšieho" . V Platónovom dialógu: Republika, resp. Štát gr. "Politeia" (pozri "Štát")
Remove ads
Pozri aj
Zdroje
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads