Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris

Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris alebo skrátene Pacem in terris v skratke ZKD-PIT, alebo len PIT (čes. Sdružení katolických duchovních Pacem in terris (SKD-PIT)) bolo združenie rímskokatolíckych duchovných kolaborujúcich s komunistickým režimom v Česko-Slovensku v rokoch 1971 až 1989. Bolo priamym pokračovateľom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (1951 - 1968), ktoré zaniklo v roku 1968. Názov Pacem in terris prevzalo združenie z názvu encykliky Jána XXIII. Pacem in terris - O pokoji medzi všetkými národmi (lat. mier na zemi). Napriek tomu, že Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia v roku 1982, jeho členmi bola až do roku 1986 asi 1/4 až 1/3 českých a slovenských katolíckych duchovných.

História

Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bolo cieľom KSČ vymôcť si od duchovných súhlas a podporu pre nový režim. Snažili sa vnútorne rozložiť cirkev aj vznikom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.^[1]

„Je otázne, do akej miery si boli jeho aktivisti vedomí svojej rozkladnej funkcie, hoci zo strany štátu bol postup jednoznačný: všestranne preferovať týchto lojálnych a trestať alebo aspoň obmedzovať kňazov, čo zotrvávajú vo vernosti k biskupom,“ napísal súčasný pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko v štúdii Komunizmus a Cirkev.^[2]

V čase snáh o „socializmu s ľudskou tvárou“ počas tzv. Pražskej jari v roku 1968 zaniká Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a po 18 rokoch zákazu dostáva opäť zelenú gréckokatolícka cirkev na Slovensku.^[1] (V Prešove 28. apríla 1950 tzv. Sobor „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi). Uvoľnenie pomerov v cirkvi však trvalo len do vpádu vojsk v auguste 1968.

Vznik Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris (ZKD-PIT) v 1971

Vyvrcholením tzv. normalizácie náboženského života v ČSSR malo byť obnovenie prorežimného hnutia katolíckych duchovných, v ktorom chcela komunistická vládna moc opätovne nájsť svojho spojenca v rámci katolíckej cirkvi. S týmto cieľom prijali na ministerstve kultúry v Prahe 15. septembra 1970 skupinu českých a slovenských kňazov. Činnosť následne začal prípravný výbor, na čele ktorého stál košický kapitulný vikár Štefan Onderko. Priestor na realizáciu v ňom našli osoby skompromitované kolaboráciou s komunistickým režimom, ktoré mali do nového združenia priniesť svoje dlhoročné skúsenosti. V auguste 1971 nasledovali krajské ustanovujúce konferencie, na ktorých boli zvolení delegáti na celoslovenskú konferenciu.

Ustanovujúca schôdza sa konala 31. augusta 1971 súčasne v Prahe a Bratislave. Na slovenskej sa stretlo okolo 200 volených delegátov, medzi ktorých zavítal aj minister kultúry Miroslav Válek a riaditeľ sekretariátu pre veci cirkevné Karol Homola. Prítomní následne zvolili predsedníctvo Pacem in terris na Slovensku. Predsedom sa stal Mons. prof. ThDr. Mikuláš Višňovský, prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty, a prvým podpredsedom ThDr. Jozef Vrablec. V rečníckych príspevkoch potom zazneli okrem iného prejavy vernosti Sovietskemu zväzu a ostatným socialistickým krajinám, ktoré mali byť zárukou mieru a pokojného žitia vo svete.

Na rovnakej konferencii v Prahe bol za českého predsedu Pacem in terris zvolený olomoucký kapitulný vikár Josef Vrana.

Federálne predsedníctvo a ústredný výbor Pacem in terris zvolili na schôdzi 17. novembra 1971 v Prahe. Predsedom federálneho združenia sa stal doc. ThDr. Václav Medek z Bohosloveckej fakulty v Litoměřiciach a podpredsedom prof. ThDr. Mikuláš Višňovský. Zo slovenskej strany boli okrem Višňovského do federálneho predsedníctva zvolení: Zoltán Belák, Štefan Onderko, Alexander Horák, Jozef Dovala, Elemír Filo a Štefan Bitter. Súhlas komunistickej vlády s činnosťou združenia prítomným tlmočil podpredseda federálnej vlády Dr. Matej Lúčan. Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris tak mohlo začať vykonávať svoju činnosť.

Quidam episcopi v 1982

O nové združenie nebol v radoch duchovných spočiatku záujem, ale časom doň začali vstupovať, zväčša po nátlaku a zastrašovaní. Výhrady voči nemu mala od počiatku aj Svätá stolica. Dokument z 8. marca 1982 s názvom s názvom „Deklarácia o združovaní kňazov“, ktorý bol zverejnený aj v L’Osservatore Romano, začínal slovami Quidam episcopi (Niektorí biskupi..), pod ktorým sa stal známy.^[3] Quidam episcopi vypracovala a vydala Kongregácie pre klérus na základe mandátu Svätej stolice počas pontifikátu Jána Pavla II., ktorý ho podpísal v rámci jeho konzervatívnej línie voči politicky motivovaným katolíckym organizáciám. V preklade bol Quidam episcopi na Slovensku dostupný, ako súčasť dokumentov Svätej stolice, čiastočne zverejnené v Katolíckych novinách a knižne až po roku 2000.^[4] Pápež Ján Pavol II., pochádzajúci z Poľska, bol dobre oboznámený so situáciou cirkvi komunistických krajín a už pred svojím pontifikátom prešiel od obozretnej vatikánskej politiky k aktívnej podpore slobody Cirkvi.^[5] Quidam episcopi stanovil hranicu medzi prípustnými a zakázanými formami spolčovania kňazov. Povolené sú spolky kňazov s duchovným či charitatívnym zameraním. Dokument zakazoval kňazom členstvo v politických organizáciách (združeniach), v odborových, slobodomurárskych lóžach a iných organizáciách zameraných proti cirkevnej hierarchii a komunikácii Cirkvi.^[6] Dokument verejne odsúdil činnosti združenia PIT. Ako uvádza jeden akademický prameň: „vydanie Quidam episcopi bolo namierené proti čs. ZKD Pacem in Terris…“ so snahou obmedziť politický atavizmus tamojších kňazov.^[7]

Kardinál Tomášek, s niektorými ďalšími ordinármi, ako reakciu na Quidam episcopi explicitne zakázal kňazom členstvo v združení, čo vyvolalo tvrdý stret medzi ním a komunistickými úradmi. Požadoval zrušenie ZKD PIT. Boj sa preniesol aj do ďalších oblastí a zašlo to tak ďaleko, že kardinál Tomášek nakoniec odobral Katolíckym novinám, ovládaným týmto združením, cirkevné schválenie.^[4][8]

Aj napriek tomu však ZKD PIT spolupracovalo s komunistickou vládnou mocou pri uplatňovaní jej zámerov v rámci katolíckej cirkvi a stalo sa tak neoficiálnym predstaviteľom cirkvi v štáte.

Členská základňa

Na rozdiel od tzv. Katolíckej akcie a rovnako ako v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva boli členmi združenia katolícki kňazi, avšak na rozdiel od Mierového hnutia nebolo členstvo v PIT automatické: bolo nutné do neho vstúpiť. Na počiatku sa podarilo k vstupu do združenia získať asi 1/3 českých a 1/4 slovenských kňazov.^[9] Členská základňa združenia v roku 1973 bola v Česku 726 (37 % všetkých kňazov) a na Slovensku 350 katolíckych duchovných. K poklesu došlo v roku 1982, keď Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia, napriek tomu však v roku 1986 bolo stále členmi 29,2 % katolíckych duchovných.^[10]

Študenti teológie Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslovecká fakulta UK v Bratislave spísali petíciu s požiadavkami a 26. novembra 1989 vyhlásili, že podporujú Občianske fórum a VPN. Dekan Štefan Janega zakladajúci člen Pacem in terris sa ich počínanie snažil prekaziť, dokonca vystúpil v televízii a ostro odsúdil študentské hnutie. Okrem toho sa ako ordinár Nitrianskej diecézy^[11] vyhrážal kňazom suspendovaním, ak budú podporovať spoločenské zmeny. Najdôležitejšie funkcie na bohosloveckej fakulte a v kňazskom seminári zastávali členovia PID. Listom z 30. novembra 1989 študenti žiadali arcibiskupa Ján Sokola, aby týchto profesorov a funkcionárov odvolal.^[12]

Hodnotenie a kritika

Podobné organizácie fungovali aj v Maďarsku, Poľsku a iných socialistických štátoch.

„Združenie Pacem in terris slúžilo na propagandistické účely. Časť kňazov začala najmä prostredníctvom Katolíckych novín tvrdiť, že vzťah so štátom je idylka, chválili režim a podobne,“ hovorí Jozef Haľko z Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského.^[13]

Historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský upozorňuje, že medzi tými, ktorí boli aktívni v Pacem in terris, boli často spolupracovníci ŠtB. V zozname agentov boli uvedení napríklad Ján Zabák, Ján Pásztor či Jozef Feranec. ^[13]

Podľa Haľka sa členovia snažili kompenzovať svoj pocit viny tým, že občas presadili u komunistov drobné ústupky pri dosadzovaní bohoslovcov, kňazov a podobne avšak kňazov, ktorí boli uväznení, sa nezastali. Katolícka cirkev sa k združeniu Pacem in terris, ktoré zaniklo krátko po revolúcii v roku 1989, doteraz oficiálne nevyjadrila. ^[13]

Kolaborujúci duchovní, ako boli Štefan Onderko Josef Plojhar, Jozef Feranec, Gejza Navrátil, Alexandr Horák, Josef Vrana si nechali udeliť čestný doktorát z teológie na bratislavskej bohosloveckej fakulte. Biskup Július Gábriš sa obrátil so sťažnosťou v tejto veci na Svätú stolicu. Tá vyhlásila tieto čestné doktoráty za neplatné (rovnako ako ďalšie čestné doktoráty udelené z donútenia).^[14]

Jozefa Feranca za činnosť v Pacem in terris vyznamenal prezident ČSSR Gustáv Husák v roku 1985 jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní – Radom republiky.^[15] Jeho vyznamenanie súviselo s jeho postojom k Bratislavskej Sviečková manifestácia ktorá sa odohrala 25. marca 1988. Na stretnutí u predsedu vlády SSR dňa 12. apríla 1988, kde „všetci prítomní veľmi rozhodne a otvorene odsúdili demonštratívne vystúpenie 25. 3. 1988“ a biskup Jozef Feranec „sa dištancoval od akcií nátlakového charakteru“.^[16] Po tejto udalosti mu napísal list kardinál Tomášek, v ktorom mu vyčítal pôsobenie v PIT.^[8]

Predsedovia združenia

Federálni predsedovia

• Václav Medek (1971–1975)
• Antonín Veselý (1975–1985)
• František Vymětal (1985–1989)

Českí predsedovia

• Josef Vrana (1971 až 1973)
• Antonín Veselý (1973 až 1977)
• Josef Hendrich (1977 až 1984)
• Václav Javůrek (1984 až 1989)

Slovenskí predsedovia

• Mikuláš Višňovský (1971–1975)
• Gejza Navrátil (1975–1984)
• Ján Zabák (1984–1989)

Slovenské organizačné štruktúry

Na čele stálo predsedníctvo zložené z predsedu, podpredsedov a členov predsedníctva. Združenie malo aj svoje oblastné štruktúry pre Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský kraj a samostatne pre Bratislavu.^[1]

Okrem už spomenutého Alexandra Horáka, ktorý sa angažoval pri vzniku združenia, ďalšími aktívnymi funkcionármi zo Slovenska boli Jozef Krajči, Ladislav Ostrak a Mikuláš Turanyi.

Spomedzi regionálnych funkcionárov to boli napríklad Ladislav Belas, Pavol Čech či Ján Švec-Bily.^[1]