Doc. PhDr. Jozef Piaček, CSc. (* 21. máj 1946, Bratislava) je súčasný slovenský filozof a bývalý univerzitný docent. Vo filozofickom myslení ho ovplyvnili Edmund Husserl, Jan Patočka, Martin Heidegger, Karl Marx, Džiddú Krišnamúrti, Ján Albrecht a Igor Hrušovský.
| Jozef Piaček | |
| Slovensko Súčasná filozofia | |
 Jozef Piaček na archívnej snímke z roku 1994 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 21. máj 1946 (78 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Dielo | |
| Škola/tradícia | Bratislavská filozofická škola, kriticizmus, synkriticizmus |
| Oblasť záujmu | Synkriticizmus, perichronozofia |
| Význačné myšlienky | kultúra je premena zla na dobro; základom komunikácie je prianie inakosti druhému |
Kariéra
V roku 1970 dokončil štúdium filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do roku 2012 tu pôsobil ako prednášajúci dejín filozofie. Od svojich asistentských začiatkov sa špecializoval na výklad filozofických smerov 20. storočia. Takisto prednášal mnohé povinné i výberové kurzy a viedol doktorandov z tejto oblasti. Na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave založil Stály seminár Integrácia. Pedagogicky pôsobil aj na Trnavskej univerzite, na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a na hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. S prednáškami vystupoval aj v zahraničí, v Halle, Tbilisi, Brne či vo Viedni.[1]
Vo výskume sa sústreďoval na problematiku fenomenológie. Postupne vypracoval vlastnú koncepciu synkriticizmu. Od osemdesiatych rokov 20. storočia sa začal zaoberať aj možnosťami využitia výpočtovej techniky vo filozofických vedách, pričom spolupracoval s informatikou, najmä na riešení metodologických problémov. Spolu s Milošom Kravčíkom je spolutvorcom prvej slovenskej počítačovej filozofickej hypertextovej encyklopédie, známej aj pod skratkou FILIT,[2] ktorej rozvinutím je Pomocný slovník filozofa.[3][4]
Takisto bol aj členom vedeckého kolégia Slovenskej akadémie vied pre filozofiu.
Jozefa Piačeka považujú za filozofického otca hudobného zoskupenia Požoň sentimentál.[5]
Vývin filozofického myslenia
V myšlienkovom vývine Jozefa Piačeka možno rozlíšiť dve vývinové etapy, a to kriticistickú (od roku 1970 až do roku 1986) a synkriticistickú (od roku 1986 až po súčasnosť).[6] V jednom i druhom období sa Jozef Piaček prihlasuje k tradícii bratislavskej filozofickej školy (BFŠ), k filozofii čistého bytia Igora Hrušovského a k jej rozvíjaniu z pozícií Filkornovej polymorfistickej ontológie,[7] Černíkovej kategoriológie resp. Suchého ontologizmu.
Kriticistická etapa (1970 – 1986)
Kriticistická etapa Piačekovho filozofického myslenia krúži okolo recepcie Husserlovej filozofie prirodzeného sveta alebo životného sveta (Lebenswelt), ktorý Jozef Piaček tematizuje pod titulom pôvodného východiska poznania. V tomto období vychádza z Patočkovej recepcie Husserlovej fenomenológie a Heideggerovej a Finkeho filozofie, vyúsťujúcej do filozofie prirodzeného sveta, ktorú rozoberá z pozície Marxovho kriticizmu. Táto etapa vrcholí uverejnením prvej syntetickej monografie o fenomenológii na Slovensku Marxizmus a kríza fenomenológie (v roku 1984; názov strojopisu odovzdaného redakcii v roku 1982 znel Pôvodné východisko vedeckého poznania u E. Husserla), kde sa už ohlasuje východisková myšlienka ďalšej (synkriticistickej) myšlienkovej etapy Jozefa Piačeka. Jedná sa o ideu transhorizontovej reality, a to pod titulom otvorenej povahy bytia za horizontom. V rámci synkriticizmu Piaček v tomto prípade hovorí o unikajúcne.[8]
Synkriticistická etapa (1986 – súčasnosť)
Synkriticistická etapa Piačekovho filozofického myslenia začína jeho založením Stáleho seminára Integrácia (SSI) na jeseň roku 1986. V priebehu práce SSI Piaček prekonáva polemistické maniery obdobia kriticizmu smerom k zaujatiu agapistického prístupu tak k Husserlovmu ako aj k Patočkovmu odkazu. Z Marxovho kriticizmu si zachováva jeho ideu sebaoslobodzovania sa človeka, no postupne ju transformuje v smere svojej koncepcie deegoizácie - rozpúšťania ega. V tomto smere ho mocne ovplyvňuje filozofia Džiddú Krišnamúrtiho a intenzívne dialógy s Jánom Albrechtom. V priebehu druhej polovice osemdesiatych rokov 20. storočia tak Piaček postupne vypracováva svoju vlastnú filozofickú pozíciu, ktorú označuje termínom synkriticizmus a ktorej základy tvorí perichronozofia, čiže filozofia bezčasia. Základným textom synkriticistickej etapy je hlavné dielo Jozefa Piačeka Synkriticizmus – filozofia konkordancie (2002; ide o upravený pôvodný rukopis z roku 1999). Termíny väčšiny synkriticistických textov vrátane perichronozofie[9] sú zahrnuté do Slovenského národného korpusu.
Jedným z motívov vypracovania synkriticizmu bolo ukázať kohéziu Bratislavskej filozofickej školy napriek pôvodnej rozdielnosti svetonázorových proveniencií jej predstaviteľov (novopozitivizmus, novotomizmus, marxizmus, fenomenológia). V synkriticistickej etape sa venuje najmä vzťahu medzi kultúrou a civilizáciou, pričom ťažkosť civilizácie vidí v nezrelosti muža, ktorá sa prenáša aj na ženu intenzifikujúcu napodobňovanie muža a na mladistvých stále nižšej vekovej kategórie. Ilustráciou tejto skutočnosti sú podľa neho vojny (prvá a druhá svetová vojna, vietnamská, iracká, afganská, líbyjská atď. vojna), nezriedka podpora vlastných nepriateľov, konzumerizmus, turizmus, automobilizmus, rôzne druhy závislosti, chýbanie vlastného názoru, znecitlivenie voči prírode, porušovanie pravidiel súžitia alebo správania sa, stupňujúca sa násilnosť, neschopnosť pomáhajúcich pomáhať samým sebe atď. Príčina tohto stavu tkvie podľa Piačeka v egoizácii a jeho prekonávanie v deegoizácii. Synkriticizmus tak napokon dopracúva do filozofie rozpúšťania ja a jeho nahradenia milujúcnom ako žiarivou prázdnotou obklopovanou ustávajúcim utrpením, ako bezčasovým intervalom (in-no-time-interval), ktorý zbezodkladňuje prerušenie konania zla.[10] Komplexný obraz o tejto etape podáva súbor štúdií z pera J. Siváka, R. Sťahela, S. Gálika, A Slavkovského a S. Gálikovej Tolnaiovej pod názvom Synkriticizmus a fenomenológia. (Synkríza, fenomén, intencionalita) v zborníku Znak a fenomén[11].
Dielo (výber)
Je autor prvého prekladu anglickej filozofickej monografie do slovenčiny (E. Cassirer Esej o človeku (1977)), autor „prvej syntetickej monografie o fenomenológii na Slovensku“ (Marxizmus a kríza fenomenológie, 1984, odovzdanej do redakcie 1982 pod titulom Pôvodné východisko vedeckého poznania u E. Husserla)[12] a tvorca “prvej pôvodnej slovenskej filozofickej koncepcie (synkriticizmu).[13]
- Synkriticizmus – filozofia konkordancie. Bratislava : [s.n.], 2002. Dostupné online. Archivované 2014-03-14 z originálu.
- Malá encyklopédia synkriticizmu. Bratislava 2013.
- Človek tvárou tvár k sporu inštitúcií
Referencie
Zdroje
Externé odkazy
Wikiwand in your browser!
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.
