slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista From Wikipedia, the free encyclopedia
Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.
Ladislav Mňačko | |
slovenský básnik, dramatik, publicista | |
Narodenie | 29. január 1919 Valašské Klobouky, Československo (dnes Česko) |
---|---|
Úmrtie | 24. február 1994 (75 rokov) Bratislava, Slovensko |
Národnosť | slovenská |
Profesia | spisovateľ, publicista, dramatik |
Manželka | Hedviga Mňačková Eva Mňačková, rod. Bottová (1968-1994) |
Odkazy | |
Commons | Ladislav Mňačko |
Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky.[1] Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a zaradený na nútené práce v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.
Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu.[2] Orgány Československej socialistickej republiky ho zbavili štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť v marci 1968.[2]
Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968[2] emigroval s manželkou do Rakúska a usadili sa pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.
Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994.[2] Je pochovaný v obci Lukovištia na Gemeri.
Profesionálne sa Mňačkovi venuje kulturológ Jozef Leikert (napísal o ňom dve knihy), ktorý v roku 2022 napísal list českému prezidentovi Milošovi Zemanovi s návrhom na štátne čestné vyznamenanie In memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka za vynikajúce zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv, ktoré mu bolo udelené na sviatok vzniku Československa.[3]
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.