Consolidated B-24 Liberator
From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
Consolidated B-24 Liberator („Osloboditeľ“) bol americký ťažký bombardér, ktorý vyvinula spoločnosť Consolidated Aircraft zo San Diega v Kalifornii. V továrni bol známy ako Model 32 a niektoré počiatočné výrobné lietadlá určené na export niesli rôzne označenia LB-30 (konštrukčná kategória Land Bomber).
Vo svojich začiatkoch bol B-24 moderný stroj s hornoplošnou konštrukciou s vysokou štíhlosťou krídla (Davisovo krídlo), vďaka čomu mal vysokú cestovnú rýchlosť, dlhý dolet a veľkú nosnosť. Rané Liberatory v službách Britského kráľovského letectva boli prvými lietadlami, ktoré v rámci rutinných úloh počas druhej svetovej vojny bežne prelietavali nad Atlantickým oceánom. V porovnaní s jeho súčasníkmi bol však B-24 relatívne ťažký na pilotáž a pri nízkych rýchlostiach trpel horšími výkonmi. Mal tiež nižší dostup a oproti lietadlu Boeing B-17 Flying Fortress bol menej robustný. Zatiaľ čo posádky mali tendenciu uprednostňovať B-17, generálny štáb uprednostňoval B-24 a obstarával ho vo veľkých počtoch pre širokú paletu úloh.[1] Celkom vzniklo približne 18 500 lietadiel B-24, vrátane 8 685 kusov vyrobených spoločnosťou Ford Motor Company, čím drží rekord ako najviac vyrábaný bombardér, ťažký bombardér, viacmotorové lietadlo a americké vojenské lietadlo v histórii.
B-24 Liberator sa počas druhej svetovej vojny dočkal značného nasadenia. Slúžil vo všetkých zložkách amerických ozbrojených síl, ako aj v niekoľkých spojeneckých leteckých a námorných silách na všetkých bojiskách. Spolu s B-17 bol B-24 pilierom amerických strategických bombardovacích síl na západoeurópskom bojisku. Vďaka svojmu doletu sa osvedčil aj pri operáciách v Tichomorí, vrátane bombardovania Japonska. Protiponorkové stroje s dlhým doletom zohrali dôležitú úlohu pri uzatváraní „medzery“ uprostred oceánu počas bitky o Atlantik. Z B-24 bolo odvodené aj transportné lietadlo C-87 Liberator Express, ktoré s dlhším doletom a vyššou kapacitou slúžilo ako náprotivok lietadla Douglas C-47 Skytrain.
Technologické pokroky lietadla Boeing B-29 Superfortress a ďalších moderných typov bombardérov prekonali stroje, ktoré slúžili už od začiatku vojny. Tým pádom boli B-24 rýchlo vyradené z amerických služieb, hoci z B-24 odvodené námorné hliadkové lietadlo PB4Y-2 Privateer, pokračovalo v službe u amerického námorníctva aj počas kórejskej vojny.
Remove ads
Vznik a vývoj
V roku 1935 bol v USA zadaný vývoj nového štvormotorového bombardovacieho lietadla s veľkým doletom. Kalifornská firma Consolidated Aircraft Corporation pripravila projekt bombardéra, ktorý bol označený ako Model 32. V marci 1939 si americké letectvo objednalo stavbu jedného prototypu XB-24 s dodaním koncom roka, neskôr nasledovala objednávka na sedem skúšobných strojov YB-24 a 38 B-24A, čo bola prvá sériová verzia. Vývoj bombardéru prebiehal celkom rýchlo. Detaily konštrukcie sa podarilo dokončiť za pomerne krátky čas, a tak už dokončený prototyp XB-24 po prvýkrát vzlietol 29. decembra 1939. Stroj však nepodal očakávané výkony – za požadovanými výkonmi zaostávala najmä rýchlosť. Lietadlo bolo potom prepracované na štandard XB-24B s motormi Pratt & Whitney R-1830-41 (S4C4G) s turbokompresormi, ktoré udržiavali výkon motorov 895 kW (1 200 k) aj vo výške 7 625 metrov. V tejto podobe bolo lietadlo prijaté USAAC (United States Army Air Corps – Letecký zbor Armády Spojených štátov) v auguste 1940.
Medzitým vzbudil Model 32 v zahraničí značnú pozornosť. Francúzsko si objednalo 175 lietadiel verzie LB-30MF (LB = Land Bomber (pozemný bombardér), MF = Mission Français (francúzska misia)), lenže než mohla byť táto objednávka uskutočnená, Francúzsko v júni 1940 kapitulovalo, a tak bolo 135 strojov z pôvodnej francúzskej objednávky presmerovaných do Veľkej Británie, ktorá si v nasledujúcich rokoch pripojila ďalšiu výraznú objednávku (niektoré z týchto strojov boli predmetom zmluvy o pôžičke a prenájme). Bombardér dostal bojové meno Liberator (Osloboditeľ). Prvé stroje, ktoré boli dodané do Británie, boli označované ako LB-30 alebo LB-30A. Niektoré z týchto strojov používala aj britská letecká spoločnosť BOAC, pretože lietadlá mali veľký dolet, ktorý sa dal využiť aj na transatlantických letoch. Iné, z lietadiel dodaných do Británie, boli pridelené k pobrežnému letectvu RAF po označením Liberator Mk.I, ktoré boli vybavené prvými modelmi pátracieho radaru ASV.
Američania využívali LB-30 a B-24 prevažne k dopravným účelom. Americké letectvo dostalo po prototype XB-24 sedmich skúšobných YB-24 deväť sériových B-24A a deväť B-24C. Prvé lietadlá boli dodané v lete roku 1941. Stroje slúžili prevažne k overovaniu vhodných pohonných jednotiek a skúškam výzbroje pred príchodom prvého veľkosériového prevedenia B-24D. B-24D bola prvá americká verzia lietadla B-24, ktorá trvalo slúžila k skutočne bombardovacím účelom. Stroj bol v podstate podobný ako B-24C, ale s výkonnejšími motormi R-1830-43 alebo -65 a zvýšenou maximálnou vzletovou hmotnosťou. Prvé B-24D začali vychádzať z výrobných liniek v januári 1942. Celkovo bolo vyrobených 2 728 kusov B-24D. Väčšina z nich bola vyrobená firmou Consolidated a 10 kusov bolo vyrobených firmou Douglas. Niektoré z týchto lietadiel boli pod označením Liberator Mk.III a Mk.IIIA dodané do Británie a väčšinou vybavené britskými streleckými vežami Boulton Paul. Väčšina B-24D americkej armády zapojených do námorného prieskumu bola v priebehu roku 1943 stiahnutá z prevádzky a touto činnosťou bolo poverené United States Navy (Vojenské námorníctvo Spojených štátov) používajúce pre tieto účely lietadlá PBD4Y-1 (ekvivalent B-24D). Niektoré z týchto lietadiel mali v prednej časti trupu strelecké kupole Erco.
Vývojom z B-24D vznikla verzia B-24E, ktorá sa od B-24D odlišovala predovšetkým inými vrtuľami. Firmy Convair (tak sa od roku 1943 nazývala firma Consolidated), Douglas a Ford vyrobili celkovo 801 lietadiel B-24E, ktoré boli dodávané od septembra 1942. Stroje boli zastarané už v čase, keď prišli do služby. Preto boli používané prevažne ako cvičné lietadlá na kontinentálnych základniach v USA.
Štandard verzie B-24G sa od B-24D príliš neodlišoval. Lietadlo bolo vybavené motormi R-1830-43, dostalo motoricky poháňanú vežu Emerson v prednej časti trupu s dvojicou guľometov Browning kalibru 12,7 mm v snahe zvýšiť obranyschopnosť bombardéru proti čelným útokom nemeckých a japonských stíhačiek, ktoré si tento manéver obľúbili ako úspešný pri súbojoch s prvými verziami Liberatoru. Novšie prevedenie tejto verzie bolo opäť vybavené guľovou brušnou vežou Briggs-Sperry. Súčasne boli zavedené motory R-1830-65. North American Aviation vyrobil celkovo 430 kusov verzie B-24G.
V júni 1943 bola zavedená verzia B-24H, ktorá bola podobná B-24G novšieho prevedenia s čelnou veržou Emerson a zaťahovacou brušnou guľovou vežou Sperry (bola zavedená už na niektorých strojoch B-24D z konca série). Prvé stroje poháňali motory R-1830-43, ktoré boli neskôr nahradené motormi R-1830-65. Bočné streliská dostali lepšie aerodynamické prekryty a celkovo boli upravené tak, aby práca strelcov bola menej namáhavá. Firmy Convair, Douglas a Ford vyrobili celkovo 3 100 kusov B-24H.
Úplne rovnako ako B-17 aj B-24 začal svoju kariéru s nedostatočnou frontovou výzbrojou, ktorá nedokázala odvrátiť čelné útoky nepriateľských stíhačov, takže bolo nutné vybaviť lietadlá (od verzie B-24E a ďalej) streleckou vežou so zastavaným voľne uloženým guľometom. Vznikla tak verzia B-24J, ktorá sa stala najrozšírenejšou verziou Liberatoru. B-24J bol vlastne vylepšený B-24H s hydraulicky poháňanými vežami (v prednej časti a na chvoste trupu) navrhnutými u Consolidated, avšak vyrábanými u Motor Products. B-24J boli vybavené autopilotom C-1, novým zameriavačom bômb série M a elektronickými regulátormi turbokompresorov. Vo všetkých piatich výrobných závodoch bolo celkovo vyrobených 6 678 kusov B-24J.
Ďalšie úpravy výzbroje sa objavili u verzií B-24L a B-24M.
B-24L vznikol ďalším vývojom strojov B-24J. Pre verziu B-24L bolo charakteristické odľahčenie chvostového streliska Consolidated s dvoma ručne ovládanými pohyblivými guľometmi Browning kalibru 12,7 mm. Celkovo bolo vyrobených 1 667 kusov B-24L.
B-24M bola poslednou verziou bombardéru Liberator. B-24M vychádzal z prevedenia B-24L. Od verzie B-24L sa však odlišoval inštaláciou odľahčenej chvostovej streleckej veže Motor Products. Rozmerovo boli stroje verzie B-24M podobné štandardu B-24L. Vyrobených bolo celkovo 2 593 kusov B-24M.
Ďalšie kontrakty na lietadlá B-24 boli v roku 1945 skrátené, na čo mali najväčší vplyv novo sa objavujúce a čím ďalej úspešnejšie bombardéry B-29.
Ďalší vývoj však už medzitým vyústil do lietadiel PB4Y-2 Privateer pre United States Navy. Tieto stroje mali jednoduchú zvislú chvostovú plochu, výrazne predĺžený trup a veľa ďalších úprav. Tento diaľkový bombardér a hliadkové lietadlo znamenalo pravdepodobne najväčší vývojový počin línie B-24. Prototyp po prvýkrát vzlietol 20. septembra 1943. Firma Consolidated/Convair vyrobila v San Diegu celkovo približne 739 kusov. Vyrábala sa aj nákladná/transportná Privateeru, RY-3, avšak v oveľa menšej miere.
O význame lietadiel B-24 svedčí aj počet vyrobených kusov, ktorý do roku 1945 dosiahol úctyhodných 18 482, čo robí z Liberatoru najmasovejšie vyrábané americké vojnové lietadlo druhej svetovej vojny.
Remove ads
Nasadenie
Lietadlá B-24 Liberator sa vďaka svojmu veľkému doletu stali významnými na tichomorskom bojisku, v Európe tvorili spolu s B-17 Flying Fortress významnú súčasť dennej bombardovacej kampane 8. a 15. leteckej armády USAAF nad územím okupovanej Európy a Nemecka. Samostatne sa navyše 1. augusta 1943 zúčastnili slávneho nízkeho náletu na ropné ciele Osi v rumunskej Ploješti – bola to jedna z najslávnejších vojnových operácií.
B-24 boli používané aj britskou RAF, pričom najmä Liberatory pobrežného letectva zohrali významnú úlohu, keď pomohli uzatvoriť „atlantickú medzeru“ a vyhlásili vojnu nemeckým ponorkám. Bola nimi vyzbrojená aj 311. (česko-slovenská) peruť v rámci česko-slovenských perutí v RAF. Tá počas pôsobenia v rámci Veliteľstva pobrežného letectva potopila jednu veľkú nákladnú loď (Alsterufer), poškodila štyri hladinové plavidlá a niekoľko menších. Ďalej zaútočila na 35 ponoriek, z ktorých štyri potopila a vyradila z boja približne 17 nepriateľských stíhačov. Po skončení vojny, od júla 1945, bola typom B-24 311. (česko-slovenskej) perute RAF uskutočňovaná pravidelná letecká preprava osôb a materiálu z londýnského exilu na letisko Praha-Ruzyně.
V rokoch 1944 – 1945 sa bombardéry B-24 Liberator spolu s B-17 Flying Fortress 15. leteckej armády objavovali aj nad Slovenskom, keď bombardovali dôležité strategické ciele. Keďže bola nemecká armáda silne mechanizovaná, tak bombardéry útočili najmä na rafinérie, závody a rôzne továrne, ktoré vyrábali produkty určené pre nemeckú armádu. Medzi najznámejšie nálety patria nálety na rafinériu minerálnych olejov Apollo v Bratislave. Celkovo boli na Apollku uskutočnené štyri nálety (16. júna 1944, 20. septembra 1944, 14. októbra 1944 a 7. februára 1945). Na objekty rafinérie bolo zhodených celkovo 595,5 ton bômb.[2]
Niekoľko členov posádok Liberatorov bolo vyznamenaných Čestnou medailou, najvyšším americkým vojenským vyznamenaním za statočnosť. Jeden člen posádky bol vyznamenaný Krížom kráľovnej Viktórie, najvyšším britským vyznamenaním za statočnosť.
B-24 významne poslúžil aj ako transportné lietadlo. Na tieto účely sa používali predovšetkým lietadlá C-87, ktoré boli odvodené od B-24D. Britský ministerský predseda Winston Churchill používal špeciálne upravený Liberator pomenovaný „Commando“ ako svoje osobné lietadlo.
Ďalšou významnou odvodeninou Liberatoru bolo fotoprieskumné lietadlo F-7. Iné stroje sa používali ako nákladné a tankovacie lietadlá C-109 a aj pre meteorologické pozorovania. B-24 používali okrem amerických vojsk a RAF aj jednotky ostatných Spojencov. Na konci vojny už Liberatory rýchlo opúšťali bombardovaciu flotilu a novým hlavným strategickým bombardérom amerického letectva sa stal B-29 Superfortress.
V prevádzke po vojne nejaký čas vydržal aj Privateer, pričom nie veľa exemplárov prevádzkovaných Američanmi lietalo ako špionážne elektronické lietadlá (Elint) počas studenej vojny, zatiaľ čo normálne Privateery slúžili v niekoľkých krajinách, vrátane Francúzska.
Remove ads
Špecifikácie (B-24D Liberator)
Technické údaje
- Posádka: 10
- Dĺžka: 20,22 m
- Rozpätie: 33,53 m
- Výška: 5,46 m
- Nosná plocha: 97,36 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 14 790 kg
- Vzletová hmotnosť: 27 216 kg
- Pohonná jednotka: 4 × dvojhviezdicový vzduchom chladený štrnásťvalec Pratt & Whitney R-1830-43 Twin Wasp, každý s výkonom 895 kW (1 200 k) pri vzlete
Výkony
- Maximálna rýchlosť: 487 km/h (vo výške 7 620 m)
- Cestovná rýchlosť: 322 km/h
- Maximálny dolet: 5 632 km
- Dostup: 9 753 m
- Stúpavosť: 274 m/min
Výzbroj
- 8 – 11× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm (so zásobou 4 700 až 5 200 nábojov)
- bomby do hmotnosti 3 992 kg, stroje novšieho prevedenia mohli niesť až 5 715 kg
B-24J Liberator
Technické údaje
- Posádka: 10
- Dĺžka: 20,47 m
- Rozpätie: 33,53 m
- Výška: 5,49 m
- Nosná plocha: 97,36 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 16 556 kg
- Vzletová hmotnosť: 25 402 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 29 484 kg
- Pohonná jednotka: 4 × dvojhviezdicový vzduchom chladený štrnásťvalec Pratt & Whitney R-1830-65 Twin Wasp s turbokompresorom, každý s výkonom 895 kW (1 200 k) pri vzlete
Výkony
- Maximálna rýchlosť: 483 km/h (vo výške 9 145 m)
- Cestovná rýchlosť: 346 km/h (v optimálnej výške)
- Dolet: maximálny dolet 5 311 km; bežný dolet 3 379,5 km s nákladom 2 268 kg bômb
- Dostup: 9 145 m
- Čas vystúpania do určitej výšky: 25 minút do výšky 6 095 m
Výzbroj
- 10× pohyblivý guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm
- náklad bômb až 5 443 kg v dvoch vedľa seba umiestnených trupových bombovniciach (každá s nosnosťou 1 814 kg) a na dvoch závesníkoch pod krídlom (každý s nosnosťou 1 814 kg); spravidla dve 1 814 kg bomby alebo štyri 907 kg bomby, alebo osem 454 kg bômb, alebo šestnásť 227 kg bômb vnútri a bomby až do 1 814 kg mimo
Remove ads
Referencie
Iné projekty
Zdroje
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads