Edvard Beneš

Prof., PhDr., JUDr. Edvard Beneš (* 28. máj 1884, Kožlany – † 3. september 1948, Sezimovo Ústí) bol český politik, diplomat, právnik a filozof, ktorý zastával popredné miesto v prvom česko-slovenskom odboji a následne viaceré vrcholové štátne funkcie v Česko-Slovensku – funkciu ministra zahraničných vecí v rokoch 1918 – 1935, predsedu vlády v rokoch 1921 – 1922 a prezident v rokoch 1935 – 1938 a 1939 – 1948, pričom v rokoch 1939 – 1945 bol vedúcim predstaviteľom druhého česko-slovenského odboja (od roku 1940 oficiálne titulovaný ako prezident). Počas prvej československej republiky bol členom Československej strany národne socialistickej. Patril k zástancom ideológie čechoslovakizmu.

Edvard Beneš
prezident Československej republiky
Beneš okolo roku 1942
2. a 4. prezident Česko-Slovenska
V úrade 18. december 1935 – 5. október 1938
Tomáš Garrigue Masaryk Emil Hácha
V úrade 4. apríl 1945 – 7. jún 1948 (v exile 21. júl 1940 - 2. apríl 1945)
Emil Hácha Klement Gottwald
5. predseda vlády Česko-Slovenska
V úrade 26. september 1921 – 7. október 1922
Jan Černý Antonín Švehla
Biografické údaje
Narodenie	28. máj 1884 Kožlany, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	3. september 1948 (64 rokov) Sezimovo Ústí, Česko-Slovensko
Politická strana	Česká strana pokroková Československá strana národně-sociální
Alma mater	Filozofická fakulta Karlovej univerzity
Profesia	vysokoškolský učiteľ
Národnosť	česká
Rodina
Manželka	Hana Benešová (1909 - 1948)
Odkazy
	Edvard Beneš (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Život a politika

1884 – 1914: Mladosť a štúdiá

Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch pri Plzni ako najmladší syn roľníka Matěja Beneša a Anny Petronily (10. dieťa). Jeden z jeho súrodencov sa neskôr stal politikom, volal sa Vojta Beneš. V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe-Vinohradoch (1896 – 1904; býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou Archivované 2007-09-27 na Wayback Machine), po maturite na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne a Slobodnej škole politických vied (École Libre des sciences politiques), v roku 1907 v Berlíne. V roku 1906 sa v Paríži zasnúbil s jeho budúcou ženou Hanou a zmenil si meno z Eduard na Edvard.^[2]  Štúdiá Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv s doktorskou prácou na tému "Problém rakouský a otázka česká, Studie o politických bojích slovanských národů v Rakousku", o rok neskôr potom v Prahe zložil rigorózne skúšky. 6. novembra 1909 si vzal za ženu Hanu Benešovú (rodenú Annu Vlčkovú). Svadba bola na pražských Vinohradoch v kostole sv. Ľudmily. Tri roky vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe, od roku 1912, po tom, ako sa habilitoval v obore filozofie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Počas obdobia Rakúsko-Uhorska nemala česká univerzita ani jej Filozofická fakulta svoju vlastnú budovu a prednášky i semináre sa konali na rôznych miestach v Prahe. Edvard Beneš prednášal v Krakovskej ulici, v Klementíne.

1914 – 1918: Prvá svetová vojna

Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval český vnútorný odboj proti Rakúsko-Uhorskej monarchii v organizácii Maffie. Zaisťoval spojenie odboja s T. G. Masarykom, ktorý bol v exile vo Švajčiarsku. 1. septembra 1915 odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Masarykom a M. R. Štefánikom ^[1]. V Paríži organizoval zahraničný proti-rakúsky odboj a reorganizoval kuriérnu službu pre spojenie s domácim odbojom. Usporiadal cyklus prednášok o Slovanstve na parížskej Sorbonne a propagoval česko-slovenský politický program radom článkov vo francúzskych novinách. V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka. Spoločne so Štefánikom získal súhlas dohodových mocností na zakladanie česko-slovenských vojenských jednotiek a prispel tak ku vzniku samostatných légií vo Francúzsku, Rusku a Taliansku, ktoré sa úspešne zapojili do bojov prvej svetovej vojny. Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, Veľkou Britániou a Talianskom.

1918 – 1938: Medzi dvoma vojnami

Po vyhlásení zvrchovanosti Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 bol menovaný ministrom zahraničia vo vláde Karla Kramářa, domov sa vrátil v septembri 1919. V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu Slovenska (pozri aj Parížska mierová konferencia, 1919). Edvard Beneš pomáhal zakladať Spoločnosť národov, bol jej podpredseda, člen Rady a predseda (1935). Presadzoval politiku kolektívnej bezpečnosti. Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku 1924 Česko-Slovensko uzavrelo spojeneckú zmluvu, a na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém, tzv. Malú dohodu.

V rokoch 1921 – 22 zastával Edvard Beneš funkciu česko-slovenského predsedu vlády, poslancom parlamentu bol v rokoch 1919 – 26 a 1929 – 35. Bol členom a podpredsedom Čs . strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku. Po abdikácii T. G. Masaryka zo zdravotných dôvodov (Masaryk mal v tom čase už 85 rokov) bol zvolený 18. decembra 1935 za hlavu štátu. V rovnakom roku uzavrelo Česko-Slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom (po jeho prijatí do Spoločnosti národov) a s Francúzskom. Vojenskú pomoc Sovietskeho zväzu v prípade konfliktu zmluva viazala na predchádzajúcu pomoc Francúzska. Najneskôr od roku 1927 bol slobodomurárom. V roku 1935 formálne vystúpil z čs. strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca; Beneš odmietal marxizmus a boľševizmus, ale socializmus (vláda roľníkov a robotníkov) mu bol sympatický.

1938 – 1948: Od Mníchova po nástup komunizmu

Edvard Beneš so svojou ženou (1934)

Po prijatí Mníchovskeho diktátu z 30. septembra 1938 Beneš 5. októbra abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta a 22. októbra odletel pravidelnou linkou do Londýna. Neskôr odcestoval do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. V roku 1939 v Paríži Beneš založil Československý národný výbor, ako orgán zahraničného odboja (zanikol 9. júla 1940). Po okupácii českých krajín a vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchovský diktát za neplatný a zaslal protest proti nemeckej okupácii Čiech a Moravy vládam hlavných európskych mocností i USA. V júli 1940, už v Londýne vytvoril exilovú štátnu reprezentáciu, tzv. dočasné štátne zriadenie (prozatimní čs. státní zřízení) a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta. Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21. júna 1940.

V roku 1941 Beneš autorizoval Operáciu Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha uskutočnený 27. mája 1942. Išlo o ojedinelú diverznú akciu proti nepriateľovi na okupovaných územiach. Následkom atentátu a Heydrichovej smrti v júni 1942 však nacisti vypálili obce Lidice a Ležáky a zaviedli stanné právo. Následkom nemeckých represálií zahynulo asi 15000 obyvateľov Protektorátu. Aj následkom tejto akcie vlády Francúzska (exilová vláda) a Veľkej Británie prehlásili Mníchovskú dohodu za neplatnú (ešte v roku 1942).

V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami. 12. decembra 1943 uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom. Tam tiež začal rokovať s česko-slovenskými komunistami o povojnovej podobe Česko-Slovenska (pozri aj Heliodor Píka). Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky; v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu, ktorá prijala 5. apríla Košický vládny program, 16. mája pricestoval do Prahy. 28. októbra bol potvrdený vo funkcii prezidenta a následne bol opäť zvolený 19. júna 1946.

Počas okupácie a neexistencie parlamentu vydávala exilová vláda prezidentské dekréty, ktoré Beneš ako najvyšší činiteľ štátu podpisoval a po ktorom sú často nepresne nazývané „Benešovými dekrétmi“. Povojnové dekréty, ktorými sa upravovalo znárodnenie priemyslu, konfiškácia majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov sú dodnes kontroverzné. Organizácie vyhnancov sa zatiaľ márne snažia o zrušenie týchto legislatívnych noriem.

Benešova nerozhodnosť vo februári 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Jediní, kto sa za Beneša otvorene postavil, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici^[2]. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami, mu na protest ministri demokratických strán (okrem Jana Masaryka) ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25. februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu KSČ Klementa Gottwalda. Nová Gottwaldova vláda už bola – až na Jana Masaryka – komunistická. V máji sa prezident komunistom pokúsil vzoprieť, keď odmietol podpísať novú česko-slovenskú ústavu vlády predsedu KSČ K. Gottwalda, tzv. Ústava 9. mája^[3].

Dňa 3. septembra 1948 Edvard Beneš zomrel v Sezimovom Ústí.

Lex Beneš

V apríli 2004 schválila Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR opakovane, napriek predchádzajúcemu vetu Senátu zákon 292/2004 Zb. tvorený vetou „Edvard Beneš se zasloužil o stát.“ Václav Klaus ho nevetoval, ale ani nepodpísal, čo vyvolalo isté spory, či má na také konanie podľa ústavy právo.

Ocenenia

• v roku 1937 mu Právnická Fakulta Univerzity Komenského udelila titul „Doctor honoris causa“ v oblasti filozofie.^[4]

Vybrané dielo

• 1909: Otázka národnostní
• 1927 – 28: Světová válka a naše revoluce (l. – lll.)
• 1944: Úvahy o slovanství
• 1946: Demokracie dnes a zítra
• 1946: Šest let exilu a druhé světové války
• 1947: Paměti
• 1947: Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství
• 1948: Mnichovské dny

Vzťah k Slovensku

Beneš bol hlavným predstaviteľom čechoslovakizmu (raz sa vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho „nemôže byť ani reči“) a odmietal akékoľvek snahy o svojbytnú slovenskú politiku. Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt so Štefánikom, tento postoj nepriamo urýchlil rozpad Česko-Slovenska od roku 1938, a pre tento postoj mal aj počas druhej svetovej vojny neustále konflikty so Slovákmi v odboji (napr. v Československom národnom výbore) aj v Slovenskej národnej rade, hlavne s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským. V decembri 1943 počas návštevy v Moskve pri príležitosti podpisu Československo-sovietskej zmluvy na jednej strane presadil zaradenie článku 4 o nezasahovaní do vnútorných záležitostí druhej strany do tejto zmluvy, na druhej strane si pri rokovaniach s Molotovom dokonca „objednal“ sovietsky nátlak na povojnovú československú vládu, aby prísne potrestala všetkých „tých na Slovensku“, ktorí sa previnili „spoluprácou s Nemcami na fronte a poskytovaním koncesií“, aby sa nedalo namietať, že Česi potrestali Slovákov,^{[5]:387[6]:490} čím sám požiadal sovietsku vládu o prvé porušenie článku 4.^[7]:71 Vznik slovenských národných orgánov pripúšťal len pod tlakom (ako napríklad na konci druhej svetovej vojny).

Citáty

• Stalin: „Ja viem, že vy, Čechoslováci, nám Rusom nedôverujete. Ani vy, dr. Beneš, nám nedôverujete!“
  Beneš: „Áno!“
  Stalin: „Avšak ja vás uisťujem, že dodržíme zmluvu, ktorú sme s vami uzavreli – že Česko-Slovensko bude slobodná a nezávislá krajina a že my nebudeme zasahovať do vašich vnútorných záležitostí. Ako to budete robiť, také to budete mať.“
  (Stalinov prípitok na večeri na Benešovu počesť, keď sa na jar 1945 vracal z londýnskeho exilu cez Moskvu do Česko-Slovenska Archivované 2008-01-05 na Wayback Machine)
• Beneš: „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, ...,kto je komunista, je klamár – je to spoločný rys všetkých komunistov, a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, ako v roku 1935, tak i neskôr, a že jeho uisťovanie mňa i Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.
  (z rozhovoru s pani Posse-Brázdovou v Sezimovom Ústí 19. augusta 1948; Táborský, str. 271)