Ladislav Mňačko
slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.
Remove ads
Životopis
Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky.[1] Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a zaradený na nútené práce v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.
Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu.[2] Orgány Československej socialistickej republiky ho zbavili štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť v marci 1968.[2]
Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968[2] emigroval s manželkou do Rakúska a usadili sa pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.
Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994.[2] Je pochovaný v obci Lukovištia na Gemeri.
Profesionálne sa Mňačkovi venuje kulturológ Jozef Leikert (napísal o ňom dve knihy), ktorý v roku 2022 napísal list českému prezidentovi Milošovi Zemanovi s návrhom na štátne čestné vyznamenanie In memoriam Rad Tomáša Garrigua Masaryka za vynikajúce zásluhy o rozvoj demokracie, humanity a ľudských práv, ktoré mu bolo udelené na sviatok vzniku Československa.[3]
Remove ads
Tvorba
Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje (aj predchádzajúce) diela publikoval v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori (nem. Die Aggressoren) a román Siedma noc (nem. Die siebente Nacht).
Remove ads
Dielo
Romány
- 1959 – Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; opisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
- 1966 – Nočný rozhovor
- 1968 – Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom. Predlohou románového funkcionára Galoviča bol slovenský komunistický politik Pavol David.
- 1972 – Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)
Politické reportáže
- 1949 – Izrael
- 1950 – Albánska reportáž
- 1950 – Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti). Podľa svojich vlastných slov v knihe od Jozefa Leikerta − zlyhal. Dal sa zneužiť na politickú objednávku ÚV KSS, a preto s odstupom mnohých rokov skonštatoval: „na Žingorovej tragédii som sa podieľal aj ja – čiže aj ja som zabil Viliama Žingora.“
- 1954 – Dobrodružstvo vo Vietname
- 1955 – Vody Oravy, popisuje budovanie socializmu na Slovensku
- 1958 – Ďaleko je do Whampoa
- 1960 – U2 sa nevracia, komentuje zostrelenie amerického výzvedného lietadla pri Sverdlovsku 1. mája 1960 a proces s pilotom Powersom
- 1961 – Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
- 1962 – Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska
- 1963 – Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch. Ladislav Mňačko v poviedke Svedok opisuje súdny proces s bývalým príslušníkom Rýchlej divízie a neskorším partizánskym veliteľom obvineným z vrážd sovietskych zajatcov na východnom fronte kvôli ranám z milosti, usvedčovaným pomocou zmanipulovaného svedka. Spôsob, ako boli vojaci Rýchlej divízie v tejto Mňačkovej knihe vykreslení, sa však nepáčil Ferdinandovi Čatlošovi, ministrovi obrany vojnového Slovenského štátu, ktorý sa snažil s Mňačkom aj stretnúť, no ten ho neprijal.[4]
- 1979 – Na východ od Inturistu
Eseje
Poviedky a novely
- 1957 – Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí na Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova
- 1965 – Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života
- 1966 – Nočný rozhovor
- 1966 – Jazvy ostali, protifašistické poviedky vybrané z kníh Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže
- 1973 – Jeden prežije, poviedky
- 1976 – Slávnostný prejav – parodická próza, satira na západný životný štýl
- 1978 – Gigant, parodická próza, „superthriller“ parodujúci bestsellerovú literatúru
Scenáre
Básne
Divadelné hry
Romány v nemčine po roku 1970
- Die siebente Nacht. Erkenntnis und Anklage eines Kommunisten. Aus dem slowakischen Originalmanuskript übersetzt von Adolf Maldess. Molden, Wien / Frankfurt / Zürich 1968. (Rowohlt, Reinbek bei Hamburg 1970, ISBN 3-499-11344-9. (rororo 1344/1345))
- Der Vorgang. Roman. (Aus dem slowakischen Manuskript übersetzt von Erich Bertleff), Kindler, München 1970.
- Der Gigant. Roman. (Deutsche Bearbeitung: Katerina Horbatsch), Ullstein TB 22869, Berlin 1992, ISBN 3-548-22869-0.
Sfilmované v nemčine po roku 1970
- 1971: Die Entführung. Drama, Fernsehfilm
- 1972: Der Tod des Ministers. Drama, Fernsehfilm
- 1972: Der Leuchtturm. Fernsehfilm
- 1973: Der Vorgang. Novelle, Fernsehfilm
- 1974: Das einsame Haus. Drama, Fernsehfilm
- 1974: Die Rache. Kurzgeschichte, Fernsehfilm
- 1977: Flucht. Drehbuch, Fernsehfilm
- 1994: Rochade. Novelle
- 1995: Jak chutná smrt. Thriller
Remove ads
Referencie
Zdroje
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads