Vlk dravý

From Wikipedia, the free encyclopedia

Vlk dravý
Remove ads

Vlk dravý (iné názvy pozri nižšie; lat. Canis lupus) je druh cicavca z rodu Canis z čeľade psovité (Canidae).

Rýchle fakty Stupeň ohrozenia, Vedecká klasifikácia ...
Remove ads

Názvy

Slovenské názvy tohto druhu sú:

Remove ads

Poddruhy

Delenie vlka dravého na poddruhy je sporné, preto aj počet poddruhov značne kolíše v závislosti od autora. Základný prehľad poddruhov vlka dravého je uvedený v článku psovité.

Najbežnejší eurázijský poddruh sa nazýva vlk dravý eurázijský (Canis lupus lupus).

Za poddruh vlka dravého sa niekedy považuje aj pes domáci (Canis lupus familiaris), ktorý sa alternatívne považuje za sesterský druh vlka dravého. Pes domáci podľa najnovších zistení vznikol jednorázovou domestikáciou nejakej dnes už vyhynutej eurázijskej populácie vlka dravého asi pred 20 000 – 40 000 rokmi.

Remove ads

Výskyt

V minulosti vlky obývali veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type.

V dnešnej dobe žijú vlky najmä v rozsiahlych častiach Ázie, Európy, Kanady a Aljašky v celkom 10 až 13 poddruhoch (5 v Eurázii, 5 – 8 v Severnej Amerike) do 3 000 m n. m.[38][39] Na regionálnej úrovni je však stále niekoľko populácií, napríklad v Európe, na pokraji vyhynutia.[40] V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).

Populácia

Thumb
Rozšírenie vlka (k roku 2018, zeleno) a znázornená oblasť, ktorú pôvodne obýval než bol vyhubený (červeno)

Zvyčajne sa uvádzajú údaje zahŕňajúce aj nedospelé či iné nepáriace sa jedince (ako tu, pozri nižšie), ale dôležitým faktorom je tiež tzv. efektívna veľkosť populácie – počet zvierat, ktorý prispieva k prenosu génov do ďalšej generácie (tzn. prispieva množením) a ktorý rozhoduje o prežití druhu. Efektívna veľkosť populácie je často podstatne nižšia ako jej reálna (nominálna) veľkosť vyjadrená počtom jedincov. Napríklad pokiaľ populácia druhu (vrátane mladých či nespárených) číta okolo 1 000 jedincov, efektívna veľkosť populácie bude zahŕňať približne len 200 zvierat.[41][42][43]

Hustota populácie vlkov sa pohybuje od približne 1/12 km² do 1/120 km².[39]

Celosvetová

K roku 2003 globálna populácia čítala odhadom 300 000 jedincov,[44] k roku 2018 odhadom 200 000 až 250 000 jedincov[39].

V Severnej Amerike

V Kanade žije okolo 60 000 jedincov a zaberajú približne 90 % svojho historického areálu (k roku 2018).[45]

V Spojených štátoch žije približne 18 000 jedincov, väčšina z nich na Aljaške (k roku 2017).[46]

V Ázii

V Ázii sa vyskytuje asi 89 000 až 105 000 vlkov,[47] z toho v Rusku 30 000 až 40 000 (k roku 2020),[48] Číne cca 6 000 (k roku 2020),[49] Indii 4 400 až 7 100 (k roku 2020),[50] alebo napr. v Kazachstane cca 30 000 jedincov (k roku 2020)[51].

V Európe

Podľa najnovšej štúdie z roku 2025 žije dnes vďaka ochrane v 34 európskych krajinách najmenej 21 500 vlkov, čo predstavuje 58% nárast za posledné desaťročie. V štátoch ako Bulharsko, Grécko, Nemecko, Taliansko, Poľsko, Španielsko a Rumunsko sa teraz vyskytuje cez 1 000 jedincov. Dohromady v 19 krajinách, vrátane Slovenska, ich počet vzrástol. Úbytok populácie zaznamenali len Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Severné Macedónsko.[52]

Na väčšine európskeho kontinentu sa vyskytuje vlk obyčajný euroázijský (Canis lupus lupus), v Taliansku niekedy uznávaný Canis lupus italicus a do severnej časti východnej Európy zasahuje areál poddruhu vlka obyčajného sibírskeho (Canis lupus albus).[38]

Na Slovensku

Na Slovensku sa vyskytuje okolo (400) 600 až 1 000 vlkov (k roku 2025).[53][54][55] V minulosti bol vlk rozšírený takmer na celom Slovensku, v súčasnosti jeho areál zahŕňa oblasti severného, stredného a východného Slovenska.[56][57] Vyskytuje sa v 72 oblastiach európskeho významu. Spoločenská hodnota zodpovedá 3 000 €. Na stránkach Štátnej ochrany prírody je vedený ako zraniteľný (VU = Vulnerable).[57]

V Česku

Podľa posledných odhadov zo začiatku roka 2025 žije v Česku približne 300 vlkov v 30 až 40 svorkách. Najväčšie populácie sa nachádzajú v severných Čechách a na Šumave (v oboch prípadoch ide o osem svoriek).[58]

Remove ads

Hrozby a ochrana

Historický areál vlka sa zmenšil približne o tretinu. K najväčšiemu poklesu došlo najmä v rozvinutých oblastiach Európy, Ázie, Mexika i Spojených štátov, a to v dôsledku úmyselného prenasledovania za škody na hospodárskych zvieratách. Konkrétne v mnohých oblastiach západnej Európy, Mexika a v takmer celých Spojených štátoch (okrem Aljašky) prakticky vyhynul alebo sa vyskytuje iba rozptýlene v odľahlých oblastiach. Úplne vyhubený bol napr. v Írsku, Spojenom kráľovstve alebo v Japonsku.[39]

Približne od roku 1970 sa vďaka právnej ochrane, zmenám v prístupe k poľnohospodárstvu a presunu ľudí z vidieckych oblastí do miest zastavil pokles populácie vlka, čo podporilo prirodzenú rekolonizáciu v niektorých častiach západnej Európy a Spojených štátov a pokusy o reintrodukciu v západnej časti USA, v Mexiku alebo Japonsku. Medzi pretrvávajúce hrozby však stále patria škody spôsobené na hospodárskych zvieratách a následné odvetné či preventívne zabíjanie vlkov (najmä v rozvojových krajinách), pytliactvo alebo prehnané obavy verejnosti z nebezpečnosti vlkov. V husto osídlených a intenzívne využívaných oblastiach (rekreačne, priemyselne a všeobecne zástavbou) môže byť hrozbou fragmentácia biotopov, ktorá spôsobuje, že jednotlivé populácie vlka sú izolované od ostatných a majú potom len malú šancu na prežitie okrem iného v dôsledku genetickej degradácie spôsobené príbuzenským krížením. Tomu sa dá zabrániť napr. biokoridormi.[39][59][60]

Napriek doterajším hrozbám Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov (IUCN) zaraďuje vlka dravého medzi najmenej ohrozené druhy vzhľadom na jeho relatívne veľké rozšírenie a stabilnú populáciu.[39] Spadá však do prílohy II. Dohovoru o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES), čo znamená, že medzinárodný obchod s týmto druhom (aj len s časťami jeho tela) je regulovaný. Populácie v Bhutáne, Indii, Nepále a Pakistane sú však uvedené v prílohe I., ktorá zakazuje akýkoľvek komerčný medzinárodný obchod s exemplármi z voľnej prírody.[39] Zvlášť chránený alebo regulovaný je potom v jednotlivých štátoch s ohľadom na tamojšiu početnosť, hrozby pre populáciu a ďalšie okolnosti.[40]

Remove ads

Vzhľad

Thumb
Vytie

Veľkosť

Thumb
Odtlačok vlčí laby v snehu – vlk má podstatne väčšiu labu ako pes rovnakej veľkosti

Veľkosť vlka závisí od druhu, množstva potravy a zemepisnej šírky. V južnejších zemepisných šírkach bývajú vlky spravidla menšie ako na severe. Najväčšie vlky žijú na Sibíri a v Kanade, kde dosahujú hmotnosť okolo 80 kg (počet týchto jedincov je však aj v týchto oblastiach nízky). Samice vážia asi o 30 % menej ako samce. Priemerná hmotnosť sa podľa druhu pohybuje od 30 do 80 kg. Výška v ramene je 70 až 95 cm. Tým sa stávajú najväčšou psovitou šelmou. Ich veľkosť ešte znásobuje srsť, ktorá je v zime dlhá až 6 cm. Hriva je 15 cm široká a srsť na nej dosahuje dĺžku od 10 cm do 13 cm. Chlpy na nej vyrastajú zo svalu, ktorý ich umožňuje podvihnúť, čím vytvára dojem ešte väčšej veľkosti. Vzdialenosť od nosa po koniec chvosta sa pohybuje od 180 až 270 cm, pričom chvost dosahuje dĺžku až 50 cm. Veľkosť dospelého jedinca nadobudnú vlky za 1 rok od narodenia.

Stavba tela

Thumb
Kostra vlka

V porovnaní so psom rovnakej veľkosti má vlk užšiu hruď, nohy sú v pomere k telu dlhšie a stopy ľavých a pravých nôh sú bližšie k sebe.

Končatiny

Predné nohy majú väčšiu veľkosť ako zadné, pričom na predných je piaty prst uložený cca 5 cm nad labkou. Naježená srsť a špeciálna cirkulácia ich chráni pred zamrznutím. Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orientáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe. Na rozdiel od človeka, vlk chodí iba po prstoch a nie po celom chodidle. Oblasť dotyku predných labiek so zemou je veľká, vďaka čomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sa po snehu.

Chrup

Čeľuste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti – pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily. Chrup sa skladá zo 42 zubov: 20 v hornej a 22 v dolnej časti. Tesáky môžu dorastať až do dĺžky 6,5 cm, sú mierne zahnuté, široké a ostré. Na rozdiel od psov je klešťovitý.

Sfarbenie

Farba vlka sa líši: môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá atď. Jednotlivé farby sa medzi jedincami miešajú, vo svorke nie sú všetky vlky rovnako sfarbené. Väčšina vlkov takisto nie je jednofarebná. Sfarbenie tiež súvisí s prostredím, kde žijú Vlk etiópsky-oranžový, Vlk arktický-biely. Pri narodení majú mláďatá spravidla tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté.

Remove ads

Zmysly

Thumb
Lebka vlka

Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch, sluch a zrak.

Thumb
Detail hlavy

Čuch

Tento zmysel hrá v živote vlkov veľmi dôležitú úlohu, pretože ním hľadajú korisť, čuchovými stopami si značia svoje územie a takisto sa ním aj navigujú. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy, je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov. Vnímaniu pachu napomáha vlhký nos, ktorý rozpúšťa molekuly vzduchu a vnáša ich ku zmyslovým bunkám. V dobrých podmienkach vlky zavetria pach aj na 3 kilometre.

Sluch

Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, pričom hluk utíši – umožňuje to sedemnásť svalov, ktoré hýbu ušnicou podľa potreby. Na otvorenom priestranstve počujú vlky do diaľky okolo 8 kilometrov.

Zrak

Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu, na rozdiel od ľudského oka, ktoré je prispôsobené na vnímanie informácií. Preto vlk zvyčajne nehybné objekty prehliadne, ale aj nepatrný pohyb na väčšiu vzdialenosť zaznamená. Vlk vidí v tme lepšie ako človek vďaka inému farebnému spektru videnia. Zorný uhol vlka je 180º, jeho korisť má väčšinou zorný uhol okolo 300º, čo spôsobuje, že vlk je oproti svojej potencionálnej koristi v nevýhode.

Hmat

Oproti človeku je hmat vlka slabo vyvinutý.

Ostatné

Podobne ako psy sú vlky citlivé na vibrácie, čím vedia rozpoznať napríklad blížiace sa zemetrasenie.

Remove ads

Sociálna štruktúra (svorky)

Vlk je spoločenské zviera.[61] Väčšina vlkov žije teda vo svorkách, avšak uvidieť možno aj dočasne osamelých jedincov, ktorí pôvodnú svorku opustili, aby si vytvorili vlastnú alebo sa pripojili k inej.[44] Základnou sociálnou jednotkou svorky je tzv. nukleárna rodina, ktorá sa skladá z pariaceho sa (alfa)páru sprevádzaného ich potomkami.[61] Svorky majú v priemere okolo piatich (Európa) až ôsmich (Severná Amerika) členov.[62] V Západných Karpatoch bola stopovaním zistená priemerná veľkosť svorky v zime 4,5 jedincov.[15] Typickú svorku teda tvorí dvaja dospelí (alebo aj samec s dvoma samicami), najmladšie mláďatá a ročné mláďatá. V niektorých prípadoch, v období hojnosti potravy alebo pri migrácii, sa štandardné svorky a ich rodiny spoja s ďalšími dvoma alebo tromi príbuznými svorkami a vytvárajú potom zoskupenie o počte až 40 vlkov.[61][44][63] Na Slovensku sú doložené svorky až o 15 vlkov.[64] Ak jeden z alfa páru zomrie, môže ho nahradiť iný člen rodiny, ale zvyčajne sa svorka rozpadne v dôsledku straty pôvodného (kompletného) vedenie.[64]

Thumb
Svorka vlkov

Mláďatá vo svorke zostávajú zvyčajne 10 – 54 mesiacov a potom idú vlastnou cestou.[44] Dôvodom môže byť pohlavná dospelosť alebo veľká konkurencia u koristi pri hodovaní.[44] Vzdialenosť, ktorú osamelé jedince prekonávajú, sa značne líši; niektoré zostávajú v blízkosti rodičovskej svorky, zatiaľ čo iné vlky môžu prekonať veľké vzdialenosti – 206 km, 390 km alebo až 670 km.[65] Novú svorku zvyčajne tvoria nepríbuzné samce a samice, ktoré cestujú spoločne a hľadajú otvorenú oblasť, kde nie sú prítomné konkurenčné svorky.[44] Sformované svorky zriedkavo prijímajú cudzincov a zvyčajne ich pri stretnutí zabijú. V prípadoch, kedy osamotený vlk získa miesto v cudzej svorke, ide takmer vždy o mladé vlky vo veku od jedného do troch rokov, ktoré sú plne podriadené afla páru, ale môžu sa po čase pokúsiť spáriť s inou voľnou samicou a vytvoriť tak vlastnú svorku.[44]

Vlky sú teritoriálne a zvyčajne obývajú územia oveľa väčšie než aké potrebujú na prežitie, aby si zabezpečili stály prísun potravy. Veľkosť teritória preto do veľkej miery závisí od množstva dostupnej koristi, ale aj od veku mláďat;[66] väčšie teritóriá obsadzujú aj vtedy, keď mláďatá dosiahnu vek šesť mesiacov a majú podobné výživové potreby ako dospelí jedinci.[44] Vlčie svorky neustále cestujú za korisťou a denne pokryjú približne 9 % svojho územia, čo predstavuje v priemere 25 km². Jadro ich teritória má v priemere 35 km², kde trávia polovicu svojho času.[66] Hustota koristi býva oveľa vyššia pri okraji teritória, pretože vlci majú tendenciu obmedzovať lov na hranici svojho areálu, aby sa vyhli smrteľným konfrontáciám so susednými svorkami.[67] Súboje o teritóriá patria medzi hlavné príčiny úmrtnosti vlkov; 14 až 65 % vlkov zomrie práve pri boji s iným vlkom.[44][68] Bežné (priemerné) teritórium vlkov v Európe zaberá asi 100 až 350 (500) km², v Severnej Amerike alebo na Sibíri obsadzujú vlci územia s rozlohou od 80 do 2 500 km².[69][70] Jedno z najmenších zaznamenaných území mala svorka šiestich vlkov v severovýchodnej Minnesote o veľkosti 33 km², na druhú stranu jedno z najväčších teritórií zabrala aljašská svorka desiatich vlkov s rozlohou 6 272 km².[44][68] Vlci sú zvyčajne verní svojmu územiu a opúšťajú ho len vtedy, ak je v ňom veľký nedostatok vhodnej potravy.[61]

Postavenia vo svorke

Vo vlčej svorke je istá hierarchia – od alfy po omegu. Najvyššie vo svorke stojí takzvaný Alfa pár, ktorí tvorí samec a samica, zvyčajne tvorcovia celej svorky. Alfa pár má mláďatá, vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení. Pod nimi sa nachádza Beta pár, ostatní sú neutrálni členovia svorky a posledný je Omega. Vĺčatá tvoria „vlastnú malú svorku“, kde sa učia sociálnym návykom a chápaniu fungovania svorky.

Remove ads

Potrava

Thumb
Súťaživé správanie pri koristi
Thumb
Snaha vlkov ukoristiť niektoré z mláďat medveďa hnedého

Vlk sa živí najmä divými bylinožravými párnokopytníkmi podobne, ako všetky suchozemské cicavce loviace vo svorkách. Ulovené cicavce možno podľa veľkosti rozdeliť na veľké 240 – 650 kg a stredné 23 – 130 kg. Často dokážu zdolať korisť, ktorej telesná hmotnosť zodpovedá súčtu hmotnosti členov svorky. Svorka 8 vlkov je schopná zlikvidovať dospelého losa. Rozdiely v potrave medzi vlkmi žijúcimi na rôznych kontinentoch závisia od rozmanitosti párnokopytníkov a od dostupnej menšej a domestikovanej zveri (u nás hlavne ovce, kozy). V Severnej Amerike v strave vlka dominujú veľké párnokopytníky a stredne veľké cicavce. V Ázii a Európe v ich strave dominujú divé stredne veľké párnokopytníky, domáce druhy (na Slovensku jelenia a srnčia zver, ale aj zajace, hlodavce, vtáky, obojživelníky a hmyz). Avšak diviak sa často dokáže ubrániť malej vlčej svorke. Vlk je závislý od voľne žijúcich druhov, a ak nie sú ľahko dostupné, ako napríklad v Ázii, tak je vlk zvykne loviť domáce a hospodárske zvieratá. V celej Eurázii sa vlci živia väčšinou bizónmi, losmi, jeleňmi, srncami a diviakmi. V Severnej Amerike sú jeho dôležitou korisťou losy, soby, jelene, bizóny a pižmone. Vlci dokážu stráviť potravu za pár hodín a kŕmiť sa niekoľkokrát denne, čím rýchlo spracujú veľké množstvo mäsa. Dobre vykŕmený vlk ukladá tuk pod kožu, okolo srdca, čriev, obličiek a kostnej drene, najmä ako zásobu energie na zimu.

Vlci však nie sú nároční jedáci. Lovia menšie zvieratá ako hlodavce, zajace, hmyzožravce a malé šelmy. Často konzumujú vodné vtáctvo a ich vajcia. Ak sú také zdroje nedostatočné, lovia jašterice, hady, žaby a veľký hmyz.

Vlci v Európe konzumujú jablká, hrušky, figy, melóny, bobule a čerešne. V Severnej Amerike vlci konzumujú čučoriedky a maliny. Taktiež majú radi aj trávu, ktorá im môže poskytnúť niektoré potrebné vitamíny. Je známe, že zožerú bobule horského popola, konvalinky, čučoriedky, brusnice, obilie a výhonky trstiny.

V časoch nedostatku potravy vlk požiera aj zdochliny. Konzumuje tiež hospodárske zvieratá (prevažne ovce, kozy) a spôsobuje škody hlavne v husto zaľudnených euroázijských oblastiach s rozšíreným chovom hospodárskych zvierat. V Severnej Amerike vlci lovia hospodárske zvieratá iba za zúfalých okolností, nakoľko vlk je tam rozšírený hlavne v oblastiach s nízkym zaľudnením, kde jeho hlavnou korisťou ostávajú naďalej prirodzené biotopy. Počas tuhých zím bol pozorovaný vlčí kanibalizmus, kedy vlci útočili na slabých alebo zranených jedincov svorky a konzumovali ich mŕtve telá.

Remove ads

Rozmnožovanie

Thumb
Brloh
Thumb
Párenie

Vlci sú prevažne monogamné a jednotlivé páry spolu zostávajú často celý život. Pokiaľ ale jeden z páru zahynie, druhý si čoskoro nájde náhradu.[61] Vlci pohlavne dospievajú vo veku dvoch až troch rokov.[61] V akom veku samice zabreznú záleží do značnej miery na podmienkach (napr. na dostupnosti potravy). Samice môžu porodiť mláďatá každý rok a k páreniu dochádza obvykle počas zimy – od decembra do februára, v severných oblastiach aj neskôr (do apríla).[61][71][72][73] Schopné reprodukcie sú do veku 14 rokov.[61]

Počas párenia sa rodičovský pár zdržiava mimo svorky, aby nebol rušený.[73] Vlci vyhľadávajú alebo upravujú brlohy, pričom najčastejšie využívajú prírodné úkryty – jaskyne, skalné pukliny, dutiny pod vývratmi stromov apod. Niekedy zaberajú nory menších živočíchov, ako sú líšky, jazvece alebo svište. Privlastnený brloh býva potom rozšírený. V zriedkavých prípadoch si vlci nory sami vyhrabávajú. Brloh sa obvykle nachádza nie viac ako 500 metrov ďaleko od vodného zdroja a je orientovaný na juh, kvôli slnečnému svitu. Okolie brlohu slúžia vlkom k odpočinku a mláďatám na hranie. V blízkosti brlohu sa tiež nachádzajú zvyšky vlčej koristi. Zápach z hniejúcej potravy potom často priťahuje mrchožrúty, ako straky alebo havrany. Hoci sa vlci väčšinou vyhýbajú oblastiam, kde by sa mohli dostať do kontaktu s človekom, niekedy sa ich brloh nachádza v blízkosti domov, ciest alebo železníc. Gravidné samice sa zdržujú v úkrytoch ležiacich mimo okrajovú zónu ich teritória, aby sa vyhli možným stretom s inými svorkami.[44]

Thumb
Zľava: novorodenec, tri týždne staré mláďa, dva mesiace staré mláďa a jednoročný jedinec

Samica je gravidná 59 – 75 dní.[71][72][73] Mláďatá sa rodia zvyčajne na jar alebo v lete.[71][73] Mladšia samica má štyri až päť mláďat, staršia a skúsenejšia samica ich môže mať šesť až osem.[61] Úmrtnosť mláďat sa pohybuje od 60 do 80 %.[61][73] Vlčie mláďatá sa podobajú mláďatám nemeckých ovčiakov. Na svet prichádzajú slepé, hluché, s jemnou sivohnedou srsťou a hmotnosťou 300 – 500 g. Vidieť začínajú po 9 až 12 dňoch. Mliečne zuby sa im prerezávajú do jedného mesiaca. Mimo brloh sa prvýkrát dostávajú po troch týždňoch. Vo veku jeden a pol mesiaca sú už dostatočne obratné na to, aby dokázali utiecť pred nebezpečenstvom (napr. človekom). Matky počas prvých týždňov brloh takmer neopúšťajú a spoliehajú sa na otca, že im a ich mláďatám poskytne potravu. Pevnú stravu mláďatá konzumujú od troch až piatich týždňov veku. Spočiatku sa kŕmia malými kúskami mäsa vyvrhnutého zo žalúdka rodiča, t. j. čiastočne strávenou potravou. Počas prvých štyroch mesiacov života rastú veľmi rýchlo; hmotnosť mláďaťa sa môže zvýšiť takmer 30-krát.[71][61][44] Približne vo veku troch týždňov sa začínajú hrať a intenzívnejšie boje, pri ktorých sa formuje hierarchia, sa zvyčajne odohrávajú vo veku piatich až ôsmich týždňov. Vo veku troch mesiacov sú mláďatá dostatočne zrelé na to, aby mohli sprevádzať dospelých pri love veľkej koristi, ale samotného lovu sa nezúčastňujú. Aktívne loviť začínajú vo veku sedem až osem mesiacov.[73][44] Vlci sa môžu dožiť 12 až 16 rokov, ale takého veku skôr v ľudskej starostlivosti. Voľne žijúce jedince sa dožívajú v priemere 5 až 8 rokov.[73][74][75]

Remove ads

Úloha v ekosystéme

Ako vrcholový predátor má vlk v prírode niekoľko dôležitých úloh. V prípade jeho neprítomnosti spôsobuje škody na lesných porastoch a poľnohospodárskych plodinách premnožená vysoká zver, ktorá je jeho prirodzenou korisťou. Vlk zároveň likviduje choré alebo slabé (staršie) jedince, čím „rehabilituje“ populáciu zveri. Okrem toho loví aj diviaky a môže spomaliť šírenie KMO.[64][76][77]

Vlk a človek

Z vlka sa vyvinuli všetky psie rasy, ktoré človeka sprevádzajú. Ich pestrosť ukazuje, aké rozmanité sú dedičné vlohy vo vlčích génoch.[72]

Obavy z šelmy

Dávne povesti o tom, ako vlčie svorky napádali a vyzabíjali celé dediny, alebo rozprávky ako Červená čiapočka alebo Zlý vlk a tri prasiatka vštepujú každému dieťaťu pocit, že vlk je krvilačný a voči človeku agresívny.

Vlk je v skutočnosti veľmi plachý a človeka sa bojí. V súčasnosti je trendom propagácia jeho významu v prírodnom potravinovom reťazci. Na Slovensku s prítomnosťou vlka v naších lesoch súhlasí 57,6 % obyvaťeľstva[78]. V USA so znovuprivedením vlka do Yellowstonského parku súhlasilo 73 % opýtaných respondentov.

Obavy o dobytok

Obavy pastierov o dobytok sú pochopiteľné, ale z veľkej miery je zapríčinený nízkou úrovňou ochrany stád. Jedným z účinných spôsobov ochrany stád je používanie pastierskych strážnych psov na ich ochranu. Výskumy prípadov napadnutia stád potvrdili, že 80,6 % slovenských salašov mali v roku 2001 pastierskych strážnych psov uviazaných, čím bola znemožnená aktívna ochrana čried hospodárskych zvierat.[78] V roku 2002 bolo len 28 zo 152 (18,4 %) čried zabezpečených nainštalovaním ochranných elektrických oplôtok. Aj napriek nižším bezpečnostným opatreniam zabili vlky na Slovensku v rokoch 2001 – 2003 iba 0,5 – 0,7 % oviec z celkového chovu oviec v oblasti výskytu týchto šeliem.[78] To predstavovalo škodu vo výške medzi 3 – 4 miliónmi slovenských korún (okolo 100 000 Euro).[78] Vhodným riešením krytia možných vzniknutých škôd na hospodárskych zvieratách je uzavretie príslušných poistných zmlúv.

Škody spôsobené vlkom nie sú v porovnaní so škodami spôsobenými inými voľne žijúcimi druhmi živočíchov –kopytníkmi tak významné. Podľa výsledkov 10 rokov výskumov spôsobujú voľne žijúce kopytníky 17-krát väčšie škody poškodením mladých stromov a poľnohospodárskych plodín.[79]

Útoky na človeka

Thumb
Vlk, ktorý sa zmocnil dieťaťa (Ilustrácia z roku 1914)

Vlci nie sú pre ľudí nebezpeční, ak sú aspoň sčasti splnené tieto podmienky: je ich relatívne málo, majú dostatok koristi, nedostávajú sa do častého kontaktu s ľuďmi, sú v malom množstve lovení a nie sú nakazení besnotou.[80] Avšak nastanú aj situácie, kedy sa vlk stáva pre človeka hrozbou. Prevažná väčšina útokov neovplyvnených besnotou smerovala a smeruje na deti (z 90 % na osoby mladšie 18 rokov), veľmi málo na ženy a celkom zriedkavo sú obeťami aj dospelí muži.[81]

Útokom a ich príčinám sa dlhodobo venuje napríklad Nórsky inštitút pre výskum prírody (Norwegian Institute for Nature Research). V jednej z posledných štúdií odborníci skúmali celkom 489 zdokumentovaných prípadov útokov na človeka medzi rokmi 2002 až 2020 získaných zo všetkých oblastí výskytu vlka dravého.[pozn. 1] Z tých 489 prípadov iba 26 útokov skončilo smrťou človeka. Súvislosť s besnotou bola zistená v takmer 80% prípadov – preukázala sa pri 380 útokoch, z ktorých 14 bolo smrteľných. Ďalšiu skupinu útokov vedci označujú ako predačný – tých bolo celkom 67, z ktorých 9 viedlo k úmrtiu obete. Poslednou kategóriou sú obranné či vyprovokované útoky – takýchto prípadov bolo popísaných 42, z ktorých 3 skončili smrťou človeka.[82]

Konkrétne v Európe (kde dnes žije viac ako 21 tisíc vlkov[52] – údaj nezahŕňa populácie vlkov v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine) a Severnej Amerike (kde žije asi 78 tisíc vlkov[45][46]) bolo za 18 rokov zaznamenaných súhrnne len 12 útokov, z toho iba 2 boli smrteľné (v Amerike).[82] Od roku 1974 nie je v Európe preukázaný prípad, že by zdravý a voľne žijúci vlk zabil človeka.[83]

Vzorce útokov

Útoky zapríčinené besnotou

Vlci nebývajú zdrojom besnoty, ale môžu sa jej nakaziť od iných psovitých šeliem. Stávajú sa potom veľmi agresívnymi a môžu pohrýzť mnoho obetí. Napríklad v roku 1973 v Indii pohrýzol jeden takýto vlk v priebehu jedného dňa dvanásť ľudí, dve prasatá, tri býky a jedného psa. Prebehol pri tom šiestimi dedinami a urazil najmenej 23 km. Až do zavedenia očkovania, bolo pohryznutie takmer vždy smrteľné a aj dnes môže byť veľmi nebezpečné. V Európe a Severnej Amerike sa v súčasnosti infikovaní vlci vyskytujú len celkom výnimočne, ale napríklad na Strednom východe je zaznamenaných každoročne minimálne niekoľko prípadov. Útoky besnotou nakazených zvierat sa vyznačujú tým, že prebiehajú len jeden alebo dva dni (nakazené zviera pomerne skoro uhynie), obete nie sú nikdy konzumované a uhryznutých môže byť dosť veľké množstvo.[81][82]

Vyprovokované útoky (obranné)

Medzi vyprovokované útoky môžeme zaradiť situácie, pri ktorých sa vlk iba bráni, pretože ho (prípadne jeho mláďatá alebo svorku) človek ohrozoval, obťažoval alebo vyrušil. V takýchto prípadoch útočiaci vlk nie je motivovaný napr. hladom, ale strachom či hnevom a potrebou utiecť (ak mu človek stojí v ceste) alebo nepriateľa odohnať. Hoci takéto útoky môžu byť aj životu nebezpečné, obvykle vlk pohrozí jedným varovným uhryznutím do končatín.[82]

Príklady:

  • vlk loviaci ovce, ktorý je vyrušený pastierom brániacim svoje stádo;
  • vlk v zajatí útočiaci na agresívneho chovateľa;
  • vlčica útočiaca na turistu, ktorý sa priblížil k jej mláďatám;
  • útok na lovca, ktorý vlka prenasleduje;
  • útok na fotografa, návštevníka národného parku alebo terénneho biológa, ktorý sa dostal príliš blízko k vlkovi.
Nevyprovokované útoky (predačné či agonistické)

Medzi nevyprovokované útoky možno zaradiť situácie, pri ktorých sa vlk chová ako predátor. Motiváciou nevyprovokovaných útokov je teda najmä hlad. V niektorých z týchto prípadov môže opatrný vlk začať prieskumné útoky, aby otestoval obeť, či je vhodnou a bezpečnou korisťou. Na základe toho môže potom vlk útok prerušiť a nechať sa presvedčiť, aby hľadal potravu inde (t. j. že človek nie je vhodnou a bezpečnou potravou). Avšak pri odhodlanejších predačných útokoch môžu byť obete opakovane uhryznuté do hlavy a tváre a nakoniec odvlečené a skonzumované.[82]

K nevyprovokovaným útokom možno tiež zaradiť agonistické útoky, ktoré nie sú motivované priamo hladom alebo strachom, ale skôr agresiou, pri ktorých je cieľom odstrániť konkurenta, alebo ho vyhnať z územia či od zdroja potravy. Rovnako ako pri predačných útokoch môžu aj tieto začať prieskumom či testovaním zraniteľnosti či bojaschopnosti obete. Pokiaľ agonistický útok skončí smrťou človeka, vlk si, na rozdiel od predačného útoku, tela obete obvykle ďalej nevšíma (aspoň po určitú dobu).[84][85]

Poznámky

  1. [P 1]
    Útoky boli zaznamenané v Kanade, USA, Chorvátsku, Poľsku, Taliansku, Iráne, Iraku, Izraeli, Indii, Kirgizsku, Turecku, Kazachstane, na Ukrajine, v Bielorusku, Moldavsku, Rusku, Mongolsku, Arménsku, Azerbajdžane, Tadžikistane a Saudskej Arábii. Okrem toho autori zistili takmer rovnaký počet prípadov, ktoré nemohli zahrnúť do štatistík z dôvodu nedostatočnej dokumentácie, alebo prípadov, ktoré zjavne nemali nič spoločné s vlkmi, ale boli spôsobené psami.

Referencie

Iné projekty

Externé odkazy

Loading related searches...

Wikiwand - on

Seamless Wikipedia browsing. On steroids.

Remove ads
Remove ads