Solivar (Prešov)

Solivar je mestská časť krajského mesta Prešov. Nachádza sa v jeho juhovýchodnej časti.

Rýchle fakty Štát, Kraj ...

Pôvodne išlo o tri nezávislé obce (ktoré ale už na zač. 20. stor. boli fyzicky zrastené):

Solivar (-oficiálny názov od roku 1928; historicky aj: Soľnohrad, Slaná, Sľaná, Šovár, Šóvár^[1]^[2]^[3]; 1918-1928 oficiálne: Soľnohrad alebo Slaná alebo Soľný hrad^[3]^[4]; maď. pôvodne S(o)óvár, od r. 1873 Tótsóvár; po nemecky Salzburg^[2]^[4])
Soľná Baňa (súčasný pravopis: Soľná baňa; iné názvy: Baňa, Solivar, maď. Sóbánya)^[1]^[2]^[4]^[5] a
Šváby (iné názvy: Nemecký Soľnohrad, Šovár, Šóvár, maď. Németsó(o)vár).^[1]^[2]^[4]

V roku 1960 boli obce Soľná Baňa a Šváby pričlenené k obci Solivar^[4], niekedy sa uvádza, že takto rozšírený Solivar sa dočasne volal Veľký Solivar. Uznesením rady ONV z 29. júla 1971 č.102 bola takto rozšírená obec Solivar pripojená k mestu Prešov.

Solivar má vlastnú históriu spojenú s ťažbou soli v tomto regióne, z čoho vychádza aj jeho pomenovanie Solivar.

Remove ads

Polohopis

Solivar leží v severnej časti Košickej kotliny na terase Sekčova a na nižšej pahorkatine, približne 3 km na juhovýchod od centra mesta Prešov. Povrch chotára tvoria vápnité íly, na soľnonosnej formácii pokryté hlinami a sutinami, východná a juhovýchodná časť mladšími a staršími náplavovými kužeľmi tokov prameniacich v Slanských vrchoch. Je tu viac slaných minerálnych prameňov. Má hnedozemné, ilimerizované a oglejené, menej hnedé lesné, nivné a karbonátové pôdy.^[6]

Katastrálne územie Solivaru na severe susedí so Šalgovíkom, na severovýchode s Teriakovcami, na východe s Ruskou Novou Vsou, na juhovýchode s Kokošovcami a Dulovou Vsou na juhu so Záborským a Petrovanmi, na juhozápade s Haniskou a na západe s Prešovom.

Remove ads

História

Sídliskovým základom historického Solivaru bola starobylá slovansko-slovenská dedina Soľ, pri ktorej v 11.-12. storočí vznikla maďarská dedina Sovar a v druhej polovici 16. storočia banská osada Soľná Baňa. Chotár obce Soľ ležal severne od Solivarského potoka a obec Soľ ležala na pravom brehu tohto potoka. K pôvodnému chotáru Soli patrili aj pozemky neskorších obcí Teriakovce a Šalgovík. V obci Soľ sa nachádzal kostol bez veže zasvätený Panne Márii na mieste dnešného kostola postaveného v roku 1413. Dedina bola situovaná okolo neho. Soľ sídliskovo splynula so susedným Sovarom v 14. storočí.^[7]

Výskyt prameňa slanej vody, ktorú mohlo obyvateľstvo používať priamo, alebo jej odparovaním získavať soľ, bol krajinskou zvláštnosťou. Slaný prameň v podobe studne bolo treba chrániť pred zabraním obyvateľmi z blízkeho či vzdialeného okolia. Z tohto hľadiska sa javí ako nevyhnutnosť, že na blízkej výraznej vyvýšenine s názvom Hradek alebo aj Varheď si obyvatelia Soli vybudovali hradisko (Castrum Salis). Toto slovanské hradisko jestvovalo nepochybne pred 11. storočím. Malo zrejme väčší než len úzko lokálny význam. Svedčia o tom mnohé dôkazy v rôznych kronikách z 12.-13. storočia, ako aj listina z roku 1230. Jeho charakterizovanie latinským slovom "castrum" svedčí, že to bol pevnostný, resp. opevnený sídliskový objekt. Mohlo ním byť iba mohutné hradisko, pôvodne patriace dedine Soľ, ktoré malo od 11. stor. už inú funkciu v rámci Uhorska.^[7] Castrum Salis zanikol v 2. polovici 13. storočia pravdepodobne následkom tatárskeho vpádu v roku 1241.^[8]

Sovar je zložený zo slov só = soľ a vár = hradisko. Maďarský názov je teda obsahovo totožný s latinským názvom Castrum Salis. Maďarský pôvod názvu Sowar, a jeho prevzatie slovenským obyvateľstvom vedie k úsudku, že aj pôvodcom sídliska bolo maďarské obyvateľstvo. Mohli nimi byť iba príslušníci vojenskej družiny s rodinami, ktorých tu usadili arpádovskí králi okolo polovice 11. storočia po vojenskom dobytí a politickom pričlenení okolitého územia k uhorskému štátu. K dedine Sovar patril kostol zasvätený sv. Štefanovi, kráľovi. Kostol, doložený už v roku 1261, stojí na mieste kde stálo zaniknuté hradisko resp. hrad (Castrum Salis). Maďarská družina vojensky využila polohu resp. zvyšky hradiska a v jeho priestore neskôr postavili z iniciatívy uhorského kráľa kostol. Z tohto vyplýva že Sovar vznikol ako osada vojensko-strážnej maďarskej družiny a dedina ležala pod onou vyvýšeninou.^[7]

Podľa listu palatína Pavla v roku 1223 bol Soľný hrad (Castrum Salis) v držbe Bohumila a Hermana Chypkáczyovcov, ktorých kráľ Belo IV. povolal na hrad z Poľska, okrem hradu im daroval aj obec Sópatak (Soľ) a časť soľnej studne na užívanie.^[9]^[8]Územné majetky okolo Šovara tvorili panstvo patriace kráľovi. Až roku 1261, kráľovič Štefan daroval čiastku majetku Šovaru – zem s kostolom zasväteným sv. Ladislavovi (Zenthlazlo), kde prv s povolením kráľa Bela IV. býval vtáčiar Miko, komesovi Ečovi (Echy). Najstaršia priama správa o tejto dedine je z roku 1288, kedy kráľ Ladislav IV. daroval dedinu Sópatak (Soľ), v ktorej chotári sa nachádzal prameň resp. studňa slanej vody s dedinou Sovar šľachticovi Jurajovi, synovi Šimona. Okrem toho daroval Jurajovi aj rozsiahle, zväčša zalesnené územie na východ až po Topľu. Vtedy povolil Jurajovi si na tomto území postaviť hrad, ktorý postavili medzi rokmi 1288-1298 na vrchu Zamek na západnom výbežku Slanských vrchov. Maďarský názov vznikol prevzatím názvu dediny Sowar. Juraj sa v ňom usadil a jeho názov on a jeho dedičia používali v prídomku (Soós de Sóvár). Zrúcanina tohto hradu, nazývaného aj Zbojnícky hrad, či Soľnohrad stojí dodnes nad obcou Ruská Nová Ves na spomínanom vrchu Zamek vo výške 661 m n. m. V roku 1299 Juraj dal svojmu príbuznému, šľachticovi Sinkovi, vlastníkovi susedného panstva Šebeš, časť príjmu odpredanej soli t. j. 100 hrivien striebra ročne a každú sobotu pol gbela soli pre kuchyňu jeho rodiny, okrem toho si poddaní z dedín patriacich Sinkovi si mohli zdarma naberať vodu z prameňa a odvážať ju domov na vlastné používanie. V prvej polovici 13. storočia soľanka vyvierala z troch prameňov. V roku 1417 dosahoval týždenný príjem z odpredaja soli dosahoval asi 10 zlatých, čo bol pre Šoóšovcov značný príjem .V roku 1427 boli šovarské sedliacke domácnosti, okrem richtárovej zdanené od 62 port, takže Šovar bol najväčšou dedinou v okolí a jednou z najväčších v Šarišskej stolici. Čoskoro sa viaceré odsťahovali. V roku 1438 tu hospodárilo 41 domácností. ^[7] V roku 1569 sa začal súdny spor medzi Maximiliánom II. a Šóšovcami, ktorý bol formálne ukončený v Prešove v roku 1592. Soľnonosné pozemky Šóšovcov aj soľanka boli definitívne prisúdené kráľovi Maximiliánovi II. ^[10] Na týchto pozemkoch sa baníckym postupom našli ložiská kamennej soli. V roku 1571 sa pod vedením Wolfganga Styxa začala hĺbiť Cisárska šachta, neskôr nazývaná Leopold. Bola vyhĺbená za jeden rok a dosiahla hĺbku 155 m.^[11] Riadil ju správca kráľovskej koruny, spišský gróf Salm.^[12] V roku 1572, v súvislosti s banským dobývaním, vzniklo postupne nové sídlisko, erárna banská osada zvaná Baňa (Soľná Baňa). V tom istom roku bolo dokončené razenie Cisárskej šachty a bola zahájená hlbinná ťažba. V počiatkoch hlbinnej ťažby kamennej soli sa od jej získavania odparovaním zo soľanky poľavilo, opätovne sa začala variť až okolo roku 1580.^[13] V roku 1600 sídlisko pozostávalo zo 46 obývaných poddanských domov, kostola, fary, školy a možno aj 1-2 domov slobodníkov.^[7] V roku 1673 sa Soľná Baňa spomína ako obec.^[13] V roku 1674 bola postavená jednopodlažná baroková budova skladu a budova gápľa, ktorý bol postavený nad šachtou Cisárska.^[11] Dôležitým aspektom pre chod varní soli bolo drevo, ktorého bolo zo začiatku dosť, ale lokálne zásoby sa míňali. Z tohto dôvodu bol v roku 1691 postavený 19 km dlhý splavný kanál, ktorým sa drevo na prvom úseku Zlatá Baňa – Dulova Ves plavilo upraveným korytom potoka Delňa a následne umelým dreveným žľabom (kanálom) až po varne soli 2-krát do roka.^[10]^[13] V roku 1728 bol zriadený samostatného referátu pre soľ v Uhorsku, ktorého vedením boli poverení výlučne Nemci.^[14] V noci medzi 20. a 21. februárom roku 1752 boli soľné bane v Solivare zaplavené vodou a od tej doby sa soľ získavala výlučne varením. V roku 1757 farským kostolom stáva kostol Najsvätejšej Trojice.^[15] V roku 1780 bolo pristavané poschodie na budove skladu soli a bol zakrytý drevenou krytinou. V roku 1799 cisár František I. schválil listinu ktorou zriadil osadu tvorenú pracovníkmi Soľnobane žijúcich v jej okolí s vlastným štatútom, policajným poriadkom. V obci platila v rovnoprávnosť pred zákonom. Obec bola vyňatá spod zemepanských súdov, mala vlastné súdnictvo pre nižšie previnenia a bola oslobodená od vojenských povinnosti. V roku 1800 bola postavená varňa František. V roku 1806 bola postavená druhá varňa Ferdinand. Okolo roku 1810 bola pribudovaná klasicistická veža na sklade soli. V roku 1819 vypukol veľký požiar, pri ktorom zhorela varňa František. 1918 začiatok tretieho obdobia ťažby soli – varenie soli. 1924 ukončenie práce v starých solivaroch. 7. marca 1925 uvedenie do prevádzky nového vákuového solivaru Prezident Masaryk. 1931 zbúranie varne Ferdinand. 1944 obec Soľná Baňa (od roku 1960 pričlenená k Solivaru) bola za pomoc partizánom vypálená nacistami.^[16] 19. januára 1945 oslobodenie Solivaru jednotkami Červenej armády, ktorým velil generál Petrov. ^[17] 1946 prechod na novú technológiu lúhovania vrtov z povrchu. 1960 pričlenenie obcí Soľná Baňa a Šváby k obci Solivar. 1970 vyhlásenie starých objektov solivaru za národnú kultúrnu pamiatku. 29. júla 1971 bola obec Solivar pričlenená ako mestská časť k Prešovu.^[18] 1984 objekty nového solivaru z roku 1925 registrované v ÚZPF pod č. 4239.^[19] 18. mája 1986 požiar budovy skladu pri ktorom zhorela nenapodobniteľná svorníková drevená konštrukcia krovu.^[20] 2008 ťažba soli dosahovala 100 tisíc ton soli. 2009 v júni je vyhlásený konkurz na firmu SOLIVARY akciová spoločnosť Prešov, po 439 rokoch je ukončená ťažba na ložisku Soľná baňa. 2010 riešia sa problémy s výtokmi soľanky v priestore Soľná baňa. 2016 rekonštrukcia solivaru. 2017 Solivar začína byť populárnou pamiatkou v strednej Európe.

Remove ads

Kostoly a pamiatky na Solivare

Kostol sv. Štefana na Hrádku – najstarší solivarský kostol o čom svedčí epitaf Juraja Soósa z roku 1261, slúžil ako farský kostol do roku 1757
Farský kostol Najsvätejšej Trojice na Solivare – prvý kostol postavený Šimonom Soósom roku 1413, prestavaný počas 18. storočia, od roku 1757 je farským kostolom^[21]
Kostol Narodenia sv. Jána Krstiteľa na Soľnej bani – začiatok výstavby banského kostola roku 1719, 1778 zemetrasenie, konsekrácia nového kostola bola 29. augusta 1825^[22]
Kaplnka sv. Róchusa na Soľnej bani
Komunitno-pastoračné centrum Jána Pavla II. na Sídlisku Šváby – požehnanie kaplnky a celého objektu KPC sa uskutočnilo 24. mája 2009^[23]
pamiatková zóna Soľná baňa – do ktorej patria gápeľ stojaci nad Cisárskou (Leopold) šachtou, klopačka, rezervoáre na soľanku, huta, varňa, sklad soli a kováčske dielne.
Soľný hrad^[24] (Castrum Salis, Soowar) podľa kostola na Hrádku stál prvý asi drevený hrad v priestoroch kostola sv. Štefana, zrúcanina druhého stojí nad Ruskou Novou Vsou a je nazývaný Zbojnícky hrad^[25]
Soľnobanská čipka – paličkovaná čipka tradujúca sa zo 16. storočia, od 1. júna 2002^[26] zachovávaná Soľnobanským čipkárskym cechom. Je zapísaná v Zozname zapísaných a chránených označení pôvodu a zemepisných označení do registra Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky^[27]

Samospráva

Výbor mestskej časti 5 Solivar-Soľná Baňa-Šváby je samostatným volebným obvodom (mesto ich má sedem) a v mestskom zastupiteľstve Mesta Prešov ho zastupujú štyria poslanci (MsZ má v Prešove celkovo 31 poslancov). Na volebné obdobie 2018-2022 boli v tomto volebnom obvode zvolení poslanci: Peter Krajňák (predseda), Ľudovít Malaga, Vladimír Feľbaba, Miroslav Benko.