Viedenská kotlina

Viedenská kotlina (alebo Viedenská panva, po nemecky Wiener Becken, po česky Vídeňská pánev) je subprovincia (severozápadná časť) Západopanónskej panvy v Rakúsku, Česku (tam zasahuje najmä ako Juhomoravská panva – Dolnomoravský úval) a Slovensku, kam zasahuje najmä ako Záhorská nížina. Tvorí asi 250 km dlhú, podlhovastú panvu.

Viedenská kotlina
geomorfologická subprovincia
Chvojnická pahorkatina
Štáty	Slovensko,   Česko,   Rakúsko
Nadradená jednotka	Západopanónska panva
Susedné jednotky	Vonkajšie Západné Karpaty Vnútorné Západné Karpaty Vonkajšie karpatské zníženiny Malá dunajská kotlina
Podradené jednotky	Juhomoravská panva Záhorská nížina
Poloha Wiener Becken
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Na juhozápade sa začína pri rakúskej obci Gloggnitz, kde ohraničuje Východné Alpy. Z východu je ohraničená Litavskými vrchmi (Leithagebirge) a Hainburskými vrchmi a Malými Karpatmi. Na severe je jej ohraničením obec Napajedla v Česku, geologicky ju ohraničuje v tejto oblasti waschbersko-ždánická zóna flyšového pásma Západných Karpát.

Geomorfologické delenie

• Viedenská kotlina v užšom zmysle (zahŕňa aj Juhomoravskú panvu – Dolnomoravský úval v Česku a Borskú nížinu na Slovensku)
• Marchfeld (Rak.)
• Leithagebirge (Rak.)
• Chvojnická pahorkatina (Slov.)

Na území Slovenska a Česka sa delí takto:^[1]

• Záhorská nížina (oblasť)
  • Borská nížina
  • Chvojnická pahorkatina
• Juhomoravská panva (oblasť)
  • Dolnomoravský úval

Geológia

Tektonika

Viedenská kotlina, v geológii obvykle nazývaná Viedenská panva, vznikla v neogéne mechanizmom pull apart (tzv. pull-apart panva)^[2]. Je založená na starších sedimentoch flyšového a bradlového pásma ako aj nesenej gosauskej panvy.^[3] Panva má zložitú zlomovú stavbu a jej uloženiny sa tak stali vhodnými pascami na ropu^[4]. Približne v strede panvy sa nachádza vyvýšená zóna sigmoidálneho tvaru (tzv. spannbersko-matzenský chrbát).^[3]

Stratigrafia

Jej sedimentárna výplň je tvorená horninami stredného a vrchného miocénu a pliocénu. Sedimenty dosahujú hrúbku až 5 000 m. Najstaršími horninami sú zlepence egenburgu, ktoré signalizujú úvodné prehĺbenie panvy. Nad nimi sa nachádza lužické súvrstvie tvorené šlírmi. Horniny karpatu sa vyskytujú v dvoch vývojoch – flyšovom a šlírovom. Koncom karpatu sa panva začala splytčovať. Súvrstvia spodného badenu sú typické prevahov hruboklasitických sedimentov a ílov. Pre stredný baden bolo charakteristické usadzovanie litotamniových vápencov a pieskovcov. Vo vrchnom badene prevažovala sadimentácia ílov až sladkovodných sedimentov. Horniny sarmatu predstavujú dve prostredia – hlbokovodné (panvové) tvorené ílmi a okrajové tvorené príbrežnými sedimentami ako sú piesky, oolitické vápence a rífové vápence.^[5] V tomto období more Paratethys z územia panvy ustúpilo a vzniklo tu sladkovodné jazero. Usadzovali sa tu panónske monotónne sliene a pieskovce. V tomto období sa usadili i sedimenty, z ktorých neskôr vznikli do 200 m hrubé polohy lignitu. Podobne sa lignit nachádza aj v pontských sedimentoch, kde je sprevádzaný pestrými ílmi a štrkmi. Niektoré časti týchto súvrství obsahujú do 10 m hrubé polohy lignitu. V pliocéne sa usadzovali hlavne riečne sedimenty, tvorené štrkmi. Nachádzajú sa tu mladé uhoľné sloje.^[5]