From Wikipedia, the free encyclopedia
Doc. Ing. Viliam Ján Gruska (* 24. september 1936, Ružomberok – † 23. september 2019, Bratislava)[1] bol osobnosť slovenskej kultúry, scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér, pútnik kultúrou a históriou slovenského národa, ktorý určujúco inicioval, inšpiroval a ovplyvnil činnosť a tvorbu folklórnych súborov, folklórnych skupín, ideu a dramaturgiu desiatok programov, projektov, festivalov a ich scén, tvorbu množstva filmových a televíznych diel a mysle množstva ľudí.
Viliam Ján Gruska | |
slovenský scénograf, filmový architekt, pedagóg, etnograf, dramaturg, scenárista a režisér | |
Narodenie | 24. september 1936 Ružomberok, ČSR |
---|---|
Úmrtie | 23. september 2019 (82 rokov) Bratislava, Slovensko |
Alma mater | Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave |
Súrodenci | brat Jozef Damas Gruska
brat Ivan Gruska brat Vladimír Gruska |
Manželka | Anna Grusková, rod. Saková |
Deti | Alexandra Grusková, Jana Grusková Vargicová, Viliam Gruska ml. |
Odkazy | |
Webstránka | viliamjangruska.sk |
Vyrastal v učiteľskej rodine, ktorá žila v rokoch 1936 – 1945 v Rabčiciach, od roku 1946 v Liptovskej Teplej, kde od roku 1947 V. J. Gruska navštevoval základnú školu a o.i. ochotníčil v divadle žiakov aj dospelých, účinkoval v detskom folklórnom súbore. Maturoval na gymnáziu (vtedy JSŠ) v Ružomberku. V rokoch 1954 až 1976 pôsobil ako tanečník, sólista, pedagóg a choreograf v Lúčnici. Ako dramaturg a scénograf bol spoluautorom viacerých programov pre SĽUK. Ako pedagóg tanca a choreograf pôsobil vo FS Technik. Absolvoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na SVŠT v Bratislave. V rokoch 1962 až 1971 pracoval v Slovenskej televízii ako vedúci scénografickej výroby. Neskôr pracoval ako architekt v Slovenskej filmovej tvorbe a ako scénický výtvarník v slobodnom povolaní. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg a docent na Katedre scénografie Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1990 bol predsedom Výboru Matice slovenskej.[2]
Počas svojej kariéry sa podieľal na vytvorení ľudových festivalov a slávností, v rámci ktorých vytvoril niekoľko amfiteátrov v prírode (Východná, Detva, Zuberec, Heľpa), spolupracoval na filmových prepisoch opier (Jánošík, Svätopluk), televíznych inscenáciách (Veselé paničky z Windsoru, Najdúch), televíznych a kolibských filmoch (Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Poviestka, Uhol pohľadu, Neďaleko do neba, Cinka panna) [3] či filmových rozprávkach (Mahuliena, zlatá panna, Perinbaba, Sokoliar Tomáš).[4] Režíroval dokumentárne filmy Rodostrom slovenčiny a Rodiská a doliny.[3]
Dokumentárna panoráma Viliama J. Grusku z roku 2013 o vandrovných sklenároch spoza Chočských vrchov mapuje prudké premeny rodísk Huty, Malé Borové, Veľké Borové a dolín Prosieckej a Kvačianskej. 80-minútový filmový dokument zachytáva dve doliny a tri obce na rozhraní Liptova a Oravy v procese histórie, kultúry, medziľudských vzťahov a prírodných podmienok. Je to autobiografické rozprávanie popredného slovenského etmografa, scénografa a folklóristu vychádzajúce tak z vlastných skúmaní a spomienok, ako aj z prehovorov ľudí, ktorí do tohto regiónu neodbytne patria. Nádherné prírodné scenérie videné kamerou Richarda Krivdu sú doplnené množstvom dobových fotografií ľudí a krajiny, čo ozvláštňuje rozprávačovu niť faktov, javov a procesov daného neveľkého územia.[5]
„Toto rozprávanie nebolo len o planine Svorad, o dvoch dolinách neďaleko nej, o troch dedinách za chočskými vrchmi. Takýchto miest je na Slovensku aj vo svete veľa. A všade platí: kto sa vzdáva rodísk a kultúry v nich, už nenájde k nim cestu. Hoci by si časom za výmenu nechal oči vyplakať, ako v tej Rúfusovej rozprávke: Či jesto pravda na svete. Zostane mu už len jedna cesta. Na cintorín. Pokloniť sa k svojim predkom.“ (zo záverečného textu Viliama J. Grusku)[6]
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia spolu so Svetozárom Stračinom a ďalšími inicioval zrod kolekcie gramoalbumov mapujúcich piesňovú a hudobnú kultúru regiónov Orava, Pohronie, Liptov, Podpoľanie, Kysuce a Terchovská dolina, Gemer a Malohont. Takto si na začiatok myšlienky spomína Juraj Dubovec: „Niekedy uprostred leta 1976 ma oslovil Viliam J. Gruska, aby som s ním strávil týždeň na Orave. Povedal mi, že v odbornej verejnosti, ktorá sa venuje skúmaniu prejavov tradičnej ľudovej kultúry, prevláda názor, že Orava je v tomto smere už ,mŕtva’. Že sa tam v obciach a rodinách už dávno nespieva, nehrá a netancuje. On však bol presvedčený o opaku a pokračoval v úsilí o znovuobjavenie folklórnej Oravy. Vytvoril dodnes originálnu korunu pocte svojmu rodnému kraju aj v kontexte európskeho diania projektom nahrávania dvojalbumu Orava, ktorý sa stal doslova legendou. Legendou, ktorou nám Vilo ukázal dovtedy nepoznané cesty a potom nás po nich doviedol aj k ďalším Panorámam.“
Vladimír Kyseľ približuje vznik tohto diela takto: „V roku 1978 uzrel svetlo sveta gramoalbum Orava, prvý titul z edičného radu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Ďalšími boli Podpoľanie, Liptov, Pohronie, Kysuce a Terchovská dolina a Gemer a Malohont. Celá edícia bola výsledkom série regionálnych programov uvádzaných postupne na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, väčšinou pod dramaturgickým aj režijným vedením Viliama Jána Grusku. Z jeho tvorivej dielne vzišiel aj námet na zdokumentovanie hudobnej kultúry jednotlivých regiónov. K realizácii sa pridal Svetozár Stračina a ďalší spolupracovníci. Tak vznikol jeden z najvýznamnejších projektov svojej doby, zameraný na zaznamenanie a sprístupnenie ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry jednotlivých regiónov stredného Slovenska prostredníctvom verejnosti prístupnej formy, zvukových nosičov."
V roku 2020, teda po vyše 40 rokoch od vydania prvého titulu Orava, Július Jackuliak a Igor Kottman v spolupráci s Občianskym združením Archív Viliama Jána Grusku iniciovali znovuvydanie edície Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry.[7]
Viliam J. Gruska sa v neskoršom období okrem iného venoval aj tvorbe publikácií, životopisných profilov či putovných výstav o slovenských osobnostiach akými boli Milan Rastislav Štefánik, Ladislav Hanus, Milo Urban, Jozef Majerčík, Milan Rúfus či Bronislava Kubánková.[3]
V obci Veľké Borové sa o povznesenie kultúrneho života zaslúžil aj založením festivalu Letokruhy človeka a krajiny pod Svoradom – festival návratov k prírode, krajine, kultúre, tradíciám. V roku 2016 bol programovým obsahom festivalu Memoriál Jožka Majerčíka, ktorý sa po dvoch ročníkoch za účasti ľudových umelcov z Východnej z Veľkého Borového presunul priamo do Východnej, kde sa v roku 2018 uskutočnil III. ročník memoriálu Jožka Majerčíka pri príležitosti 90. výročia jeho narodenia.[8]
Viliam Gruska stál pri zrode monumentálneho predstavenia Rodokmeň zeme VI. Ľudia z rodu Rómov – scénická freska,[9] uvedeného v roku 1986 na 32. ročníku folklórneho festivalu Východná, ktoré sa stalo prelomovým prezentáciou Rómov na Slovensku resp. vo vtedajšom Československu ako príslušníkov samostatného etnika s vlastnými dejinami, jazykom a kultúrou.[10] Zároveň šlo podľa etnologičky Zuzany Kumanovej o prvé oficiálne spoločenské použitie etnonymu Rómovia u nás.[11]
Gruskov synovec, informatik a vysokoškolský pedagóg Damas Gruska, k programu uvádza: „Dlho na ňom pracoval a samotné uvedenie sa riešilo na najvyšších miestach: u predsedu vlády, na ÚV KSS i ministerstve kultúry, ktoré bolo najviac proti. Obávali sa, že stretnutie stoviek Rómov, navyše z rôznych lokalít, od rurálneho východného Slovenska až po mestské prostredie západných Čiech, nemôže skončiť inak ako všeobecnou bitkou. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie. Za všetky zážitky spomeniem len jeden: vyznanie mladého tanečníka breakdancu, krátko po vystúpení pred vypredaným niekoľkotisícovým hľadiskom, že prvýkrát v živote je hrdý na to, že je Róm.“[12]
Novinárka a folkloristka Elena Akácsová rovnako spomína na atmosféru na festivale aj obavy usporiadateľov: „Postavil si hlavu, zaručil sa za nich a oni ho poslúchali absolútne na slovo. Boli to najdisciplinovanejší účastníci, akí sa kedy na folklórnom festivale objavili. Program bol gruskovsky monumentálny, ale diváci sedeli v hľadisku celé hodiny ako primrazení, hoci im na hlavy pieklo slnko. Dodnes mám zimomriavky, keď si na ten program spomeniem.“[10]
Podľa Zuzany Račkovej z Národného osvetového centra „najmladšími účinkujúcimi na festivale vo Východnej boli v roku 1986 len niekoľkotýždňoví novorodenci v programe Ľudia z rodu Rómov. Scenárista a režisér Viliam Gruska pripravil program, ktorý zachytával život Rómov od narodenia, cez detstvo, svadbu a iné rodinné a kalendárne príležitosti, až po pohreb. Rómovia brali svoju úlohu účinkujúcich tak vážne, že do obrazu o krštení priniesli niekoľko maličkých novorodencov".[13]
Gruskova práca na príprave aj samotné uvedenie programu sa stali významným impulzom k oživeniu výskumu rómskej kultúry v rámci vtedajšieho Národopisného ústavu SAV, ktorého riaditeľka Božena Filová poskytla Gruskovi ako asistenta etnológa a neskoršieho popredného romistu Arne Manna.[14][15]
V roku 1996, keď mal Viliam Gruska 60 rokov, v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu s ním Juraj Dubovec pripravil cyklus rozhovorov vo forme spomienkového rozprávania Siločiary jedného života (1996).[3] Pred Štedrým dňom v roku 2007 bol hosťom hudobného redaktora Vlada Franca v relácii Túto hudbu mám rád. [16] O svojom tvorivom živote hovorí v dokumentárnom filme Pútnik slovenským časom – Portrét Viliama Jána Grusku.[17] V roku 2014 bol hosťom relácie Portréty na Rádiu Regina.[18]
V roku 2016 bol Viliam J. Gruska hosťom v rozhlasovom magazíne o kresťanskom umení s názvom Krajina duše na Rádiu Devín.[19] RTVS v súvislosti s úmrtím Viliama J. Grusku uviedla viaceré rozhlasové relácie, v ktorých bol hosťom.[20]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.