Ivan Csudai

From Wikipedia, the free encyclopedia

Ivan Csudai
Remove ads

Prof. Ivan Csudai, akad. mal. (* 18. august 1959, Svodov)[1] je slovenský akademický maliar, grafik, ilustrátor, reštaurátor, rockový hudobník, spevák, hudobný skladateľ, hudobný producent, textár a vysokoškolský pedagóg.[2]

Rýchle fakty Narodenie, Bydlisko ...

Ako výtvarník sa v širšom kontexte zaraďuje medzi kľúčových predstaviteľov slovenskej maliarskej postmoderny, ktorí nastúpili na scénu v polovici 80. rokov.[3] Vo svojej tvorbe využíva výrazové prostriedky charakteristické pre abstrakciu, neoexpresionizmus a popart. Na konte má vyše 70 autorských a viac než 200 skupinových výstav doma i v zahraničí. Jeho diela sú zastúpené v približne 20 verejných zbierkach. Je účastníkom viacerých sympózií a študijných pobytov, ako aj laureátom niekoľkých cien.

Ivan Csudai sa paralelne venuje i hudobnej dráhe, ktorej začiatky sú spojené s domácou alternatívnou rockovou skupinou Sleepy Motion. V rámci sólovej kariéry dlhodobo spolupracuje so skladateľom Martinom Burlasom. Vo svojich artrockových skladbách sa tiež uplatňuje ako autor lyrických textov, ktoré sú výlučne v angličtine. Jeho spevácky prejav sa vyznačuje introvertným, meditatívnym rozpoložením a neexaltovaným barytónovým hlasom. Csudai dosiaľ participoval na celkovo desiatich albumoch.

Okrem výtvarníctva pôsobil profesijne ako pedagóg na Katedre maliarstva Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (VŠVU),[2] kde pod jeho vedením vyrastala nová generácia úspešných výtvarníkov. Bol zakladateľom a vedúcim 4. ateliéru, ktorý reflektuje nové trendy v maľbe po roku 2000 s plnou akceptáciou digitálnych technológií. V roku 2023 sa po dohode s rektorkou VŠVU rozhodol svoje pôsobenie na škole ukončiť pre kauzu obťažovania a šikanovania študentov.[4][5]

Žije a tvorí v Bratislave.

Remove ads

Detstvo a mladosť

Ivan Csudai sa narodil 18. augusta 1959 v juhoslovenskej obci Svodov, ktorá je dnes miestnou časťou Želiezoviec.[6] Jeho otec Dezider pracoval ako vedúci hospodárstva na štátnom majetku, matka Lívia, rodená Šašváryová,[7] bola účtovníčkou. Má o osem rokov staršieho brata. V roku 1961 sa rodina presťahovala do obce Okoličná na Ostrove, kde v júni 1965 zažila katastrofálnu povodeň a evakuáciu. Keď mal štyri roky, zomrela mu matka. Túto stratu pociťoval veľmi bolestne, čo sa neskôr prejavilo v jeho tvorbe.[8]

V roku 1965 začal navštevovať základnú deväťročnú školu v Komárne. Už v tomto období sa intenzívne zaoberal hudbou. Hrával na gitare a počúval prevažne rock, od ktorého sa postupne dostal k ďalším žánrom vrátane jazzu, klasickej hudby či nezávislej scény. Od detstva ho taktiež fascinovala tamojšia rovinatá krajina a vizuálne diela rozličného druhu: ilustrácie v knihách pre deti, historické obrazy visiace na stenách, starožitné predmety, interiéry zo začiatku 20. storočia, biedermeierovský nábytok, ale aj fotografie.[9][10]

Z tohto dôvodu sa rozhodol prihlásiť na strednú Školu umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave, kde ho v roku 1974 prijali na odbor propagačné výtvarníctvo – úžitková fotografia. Bol žiakom Františka Tomíka, v prvom ročníku ho učila aj Milota Havránková.[11] Podľa vlastných slov Csudai na ŠUP inklinoval k experimentálnemu fotografovaniu. Školu ukončil o štyri roky neskôr a podal si prihlášku na VŠVU. Na štúdium ho neprijali, preto po maturitnej skúške krátko pracoval v podniku Výstavníctvo v Bratislave. V roku 1979 si opäť podal prihlášku, ale ani na druhý pokus ho neprijali, a tak musel absolvovať dvojročnú základnú vojenskú službu.[9]

V roku 1980 mu zomrel otec; strata ďalšieho blízkeho človeka v ňom umocnila vôľu tvoriť melancholické obrazy. V roku 1981 ho napokon prijali na Katedru reštaurovania VŠVU. Nastúpil do ateliéru reštaurovania maľby u Iriny Mészárošovej a Vladimíra Úradníčka, ešte predtým prešiel prípravným kurzom maliarstva u Gabriely Balážovičovej. Súčasne mal i súkromné reštaurátorské školenie u Doroty Filovej.[12] Výber tohto odboru Csudai zdôvodňuje jednak svojím záujmom o staré umenie a jednak snahou nekompromitovať sa politicky ovplyvnenými zadaniami a predpísanými témami, ktoré by ho čakali na Katedre maľby.[13][14] Reštaurátorstvo ho naučilo majstrovské techniky i úctu k umeleckému výkonu iných, ale ničím nespútalo jeho imagináciu a kreativitu. Nezaťaženosť výchovnými metódami a vkusom oficiálnej kultúrnej línie sa priaznivo odrazila aj v jeho dielach.[15]

Počas vysokoškolského štúdia bol zapojený do realizácie viacerých štátnych zákaziek na obnovu historických a umeleckých pamiatok. Šesťročné štúdium úspešne ukončil v roku 1987 obhajobou diplomovej práce zameranej na reštaurovanie gotických nástenných malieb v Kostole sv. Františka z Assisi v obci Poniky na strednom Slovensku a udelili mu titul akademický maliar. Po skončení vysokej školy sa popri vytváraní vlastných diel zamestnal ako reštaurátor nástenných malieb a závesných obrazov. Toto povolanie vykonával iba krátko, keďže politicko-spoločenské zmeny mu onedlho umožnili venovať sa voľnej umeleckej tvorbe na profesionálnej úrovni.[9]

Remove ads

Výtvarná kariéra

Nástup, okolnosti, odozva

Ivan Csudai začal pôsobiť na scéne slovenského výtvarného umenia v druhej polovici 80. rokov, ktorá bola vďaka perestrojke charakteristická určitými ideologickými ústupkami zo strany štátnych orgánov a oficiálnych inštitúcií voči dianiu v domácej kultúre.[16] Patrí do generácie, ktorá nadviazala na celosvetový postmoderný prúd neoexpresionistickej maľby v reakcii na minimalizmus a konceptuálne umenie dominujúce predchádzajúcemu desaťročiu.[17] Prvé obrazy voľného štýlu namaľoval v roku 1983,[18] jeho najstaršou známou publikovanou maľbou je však miniatúra s názvom „Autoportrét“ z roku 1982.[19]

Neoexpresionizmus bol charakteristický silným emocionálnym obsahom a premyslenou, zámernou nedbalosťou. Jeho predstavitelia obhajovali figuratívne umenie, ktoré odrážalo autorove najprudšie pocity. Neoexpresionistov ovplyvňovalo i takzvané surové umenie (art brut),[20] pričom podobne ako expresionisti pred nimi boli uchvátení „primitívnymi“ citmi, ktoré hrajú význačnú úlohu pri formovaní spoločnosti.[21] Hnutie prinieslo návrat k zobrazovaniu čitateľných objektov, hoci niekedy abstraktným spôsobom.[22]

Neoexpresionisti odmietali tradičnú kompozíciu obrazu, spracovávali pocity a hodnoty súčasného človeka, ako aj stav spoločnosti, ktorú žiadnym spôsobom neidealizovali, ale ju ukazovali v jej surovosti a disharmónii. Ich diela sú plné napätia i morbídnej hravosti odrážajúcej vnútorné konflikty a odcudzenie. Neoexpresionizmus kladie dôraz na agresívne a často brutálne narušené zobrazovanie postáv za použitia silných farebných kontrastov.[23] Neoexpresionizmus taktiež opakoval subjektivizmus spájaný so skoršími formami a bol charakteristický výraznou prácou so štetcom. Niektorí kritici vyzdvihovali tento štýl pre jeho návrat k osobnému vyjadrovaniu sa a odbúraniu dovtedajšieho estetického tabu.[24] Koniec predrevolučných 80. rokov v bývalom Česko-Slovensku bol pre umenie a vtedy už liberalizovanú kultúru časom, kedy dozor štátnych a straníckych aparátov slabol. Maľba nastupujúcej generácie bola odlišná svojou nepeknosťou, rozpornosťou tém a názorovou cudzorodosťou, ktoré tu nemali príliš veľkú tradíciu.[25]

Pre Csudaia a jeho generačných kolegov (Stanislav Bubán, Svetozár Ilavský, Ladislav Teren, Daniel Jurkovič, Daniel Brunovský, Simona Tauchmannová, Jozef Šramka a ďalší)[26] bola príznačná spontánnosť prejavu a živelnosť maliarskeho gesta. Výberom tém sa odlišovali od socialistického kánonu angažovaného umenia, napriek tomu už boli režimom tolerovaní.[27] Politické uvoľnenie využívali na suverénny pohyb medzi nepísanými pravidlami oficiálnej a alternatívnej kultúry.[28] Túto skupinu historici výtvarného umenia často dávajú do súvislosti so západnými tvorcami, ktorí bývajú označovaní pojmami ako Transavanguardia, Neue Wilden, Figuration Libre alebo Wild Style.[26][29]

Vystúpenie skupiny vyvolalo v kultúrnom prostredí rozličné reakcie – negatívne, kritické, rezervované i pozitívne.[18] Jej predstavitelia odmietli reálny socializmus v osobnom živote a socialistický realizmus v tvorbe, čím sa neoficiálna scéna vymkla z dosahu komunistickej ideológie.[30] Vytvorili vlastnú, osobitú verziu expresívnej maľby, ktorá bola zákonitým pokračovaním a vyzretím slovenskej moderny. Išlo však o pomerne krátkodobú epizódu, ktorú jej protagonisti postupne viac alebo menej opustili a modifikovali svoj manifestačný rukopis smerom k stíšenému dekoratívnemu štýlu či zmenenej abstrakcii. Orientovali sa na euroamerickú, nemeckú, ale výrazne aj na českú neoexpresívnu maľbu.[25]

Skupina zaviedla do svojho umeleckého prejavu myšlienky, ktoré boli pre dané obdobie neprijateľné, uplatňujúc pri tom odlišné maliarske postupy, techniky a vyjadrovací jazyk. Slovenských neoexpresionistov spojili skôr okolnosti, za ktorých tvorili, než spoločný program.[31] Csudaiove vtedajšie maľby mali s touto vlnou niekoľko zhodných znakov, ale zároveň sa od nej odlišovali.[18] Jeho obrazy sa vyznačovali tlmenou tonalitou a neraz aj nevšednou povrchovou štruktúrou. Podľa Csudaia to bolo pre umenie veľmi dynamické a mobilizujúce obdobie, čo priamo súviselo s prebiehajúcimi zmenami v spoločnosti, ktoré on a jeho kolegovia zúročili na realizáciu svojich predstáv a cieľov.[28]

Napriek tomu, že mladí autori vystavovali na podujatiach kontrolovaných úradmi, z vlastnej iniciatívy organizovali aj tvorivé stretnutia a prehliadky.[16] Po prvých individuálnych prezentáciách slovenských postmodernistov sa rozmach výstav koncentroval do roku 1987, keď vzniklo niekoľko ťažiskových, zväčša intermediálnych podujatí – Rockfest '87 (Praha), Čertovo kolo (Bratislava), Výtvarné hody (Čunovo) – a duch novej maľby prenikol aj do oficiálnych výstavných štruktúr; napríklad Salón mladých (Bratislava). Z hľadiska generačnej profilácie bola dôležitá séria plenérových výstav Exteriér I – V (1987 – 1991). V roku 1988 sa v Záhorskej galérii v Senici uskutočnila programová výstava piatich umelcov (Tauchmannová, Bubán, Csudai, Šramka, Teren) s ťažiskovými textami Jiřího Oliča, ktorý sa stal zasväteným vykladačom ich prác. Pozíciu východného Slovenska potvrdila celoštátna výstava Prešparty '88 v Prešove, ktorá bola prvým prepojením nastupujúcej postmodernej generácie so staršími autormi neoficiálneho umenia.[32]

Prvá samostatná výstava Ivana Csudaia s názvom Slovenská tabuľová kresba sa konala v roku 1986 v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži.[33] Odvtedy zrealizoval viac než 70 individuálnych výstav a autorských prezentácií. V rámci skupinových prehliadok debutoval o rok neskôr,[34] má ich za sebou už vyše 200. Svoje diela predstavil okrem domácich platforiem aj na početných miestach v zahraničí (Praha, Viedeň, Budapešť, Rím, Paríž, Moskva, São Paulo, Kodaň, Madrid, Amsterdam, Zürich, Portsmouth, Ľubľana, Reykjavík, Hamburg, Turín, Graz, Drážďany, Kyjev, Győr, Bukurešť, Tallinn, Vroclav, Brno, Frankfurt nad Mohanom, Miškovec, Poznaň, České Budějovice, Dordrecht a iné).[35]

Štýl, technika, vplyvy

Csudaiova raná tvorba je inšpirovaná expresívnou maľbou a abstrakciou, kde autor narába s mystickými, animistickými, živočíšnymi a religióznymi výjavmi prelínajúcimi sa s pocitmi nadšenia zo života, fascináciou silou prírody a neobmedzenosťou fantázie.[27] Pri nachádzaní umeleckej identity pomáhal Csudaiovi na začiatku dialóg nielen s kolegami maliarmi, ale aj s dielami starých majstrov, ktoré mal možnosť detailne spoznať počas štúdia reštaurovania.[36] So svojimi generačnými spolupútnikmi v rámci vtedajších možností zároveň sledoval i aktuálne dianie vo výtvarnom, hudobnom a literárnom svete na Západe.[37]

Od začiatku svojej výtvarnej tvorby sa primárne orientuje na maľbu, kresbu a grafiku. Základnými prvkami štýlu, ktorý formoval charakter jeho obrazového univerza, sú línia, tvar a farba.[38] Postmodernú estetiku individuálne rozvinul v obrazoch, ktorých ikonografia vychádza z hlbších filozofických prienikov a subjektívnych pocitov. S tým súvisí ich symbolická reč odrážajúca psychologické stránky, erotické napätie, tajomnosť i nejednoznačnosť.[39] Jeho prvým cyklom bol Lovecký swal (1989/1990). V začiatkoch síce vytvoril umeleckou kritikou pozitívne prijaté artefakty, tie však netvoria koherentnú a zámerne koncipovanú sériu, pričom niektoré z nich možno považovať za solitéry.[40]

Csudaiov maliarsky štýl postupne prešiel osobitým procesom. Kým jeho obrazy z konca 80. rokov sú ešte založené na emotívnych, farebne exaltovaných výjavoch, začiatkom 90. rokov sa už Csudaiova maľba racionalizovala; ploche s prevažne monochrómnym pozadím dominujú minimalizované, figuratívne a symbolicky ponímané motívy často redukované na znak.[41] Expresivita maliarskeho rukopisu ustúpila pred výrazovou čistotou a poriadkom, pričom si naďalej zachovala odstup od moralizovania či pátosu.[42] Do rámca tejto výtvarnej stratégie spadajú Csudaiove nasledovné cykly Mysticum (1990), 92 (1992), Hanging Points (1993) a Velvet (1994).

Od polovice 90. rokov preferuje striedmejší a grafickejší kombinatorský jazyk s vlastnou ikonografiou.[43] Tento nový vizuálny program, ktorý predstavil po prvý raz v rokoch 1995 a 1996 v prelomovom cykle 9 Easy Pieces – odkazujúcom na jeho sólový hudobný debut –, sa zakladá na princípe prestupovania grafiky, maľby, kresby a počítačového umenia.[44] Softvér tu však využíva len na to, aby pomocou neho našiel ten najpresnejší tvar pre svoje myšlienky alebo vytvoril čo najpôsobivejšiu kompozíciu.[45] Tento proces pridáva jeho obrazom estetiku evokujúcu samostatnosť; akoby sa ich ľudská ruka nikdy nedotkla,[46] ako aj komputerizovanú banalitu na hrane virtuálnej reality.

Najmarkantnejším znakom danej zmeny bola chladnejšia a grafickejšia podoba malieb.[47] V jeho tvorbe sa objavili nové prvky – zdôrazňovanie kresby v tvorbe figúr, vrstvenie a prelínanie sa troch rôznych plánov v podobe obrazového pozadia, ikonických znakov a fantazijnej časti, pričom pre správny výklad diela nie sú dôležité iba jednotlivé plány, ale tiež vzťahy medzi nimi. Motívy a symboly tu vyjadrujú nostalgiu, melanchóliu, existencialitu, prítomný je aj ironický a hravý tón či téma latentného prázdna.[44] Toto všetko zastrešuje raster geometrických variácií generujúcich napätie nedosiahnuteľnosti a neustále sa opakujúce elementy v popartovom štýle.[10][48]

Po tejto zásadnej autorskej zmene už obraz nevzniká ako výraz mimovoľnej predstavivosti, ale ako istá konštrukcia vytvorená z privlastnených ilustračných predlôh upravených v počítači, ktoré umelec prenáša na plátno. Takto maliarsky transformované potom evokujú drevorez, prípadne pixelizáciu. Hlavným znakom sa stáva vrstevnatosť obrazovej plochy, na ktorej sa reálne spája s imaginatívnym. Ďalším atribútom je vracanie sa k rovnakým motívom (ľudská lebka, zajac, slzy alebo historický interiér), ktoré bývajú spracovávané do otvorených obrazových cyklov.[49] Kultový štatút nadobudol najmä plyšový medvedík Teddy,[50][51] reprezentujúci v rozličných kontextoch inú alegóriu. Teddy je od predmetnej série najčastejším agentom príbehu vyjadrenom na obraze iba konotáciami a stopami akcií, čím autor manipuluje s divákovou interpretáciou.

Csudaiov maliarsky a kresliarsky rukopis sa odvtedy zakladá na stabilizovanom obrazovom slovníku, ktorý pozostáva zo súboru referenčných znakov integrovaných originálnou syntaxou do sofistikovaných kompozícií.[52] Výsledkom sú obrazy, ktoré dokážu organicky a nenásilne spájať svet faktov a svet fikcie, svet vyjadrovacích prvkov a svet tajomných symbolov, svet vnemov a svet pocitov.[53] Tento autorský prístup prešiel, aj keď v pozmenenej podobe, do jeho ďalších výtvarných cyklov Half (1997), Kabinet sĺz (1997/1999), Rok medveďa (2002), Evolúcia (2004), Undeep (2007/2008), Rímsky cyklus (2009), Autobiografia (2012), Reconstruction (2012) či Untitled (2017).

Charakteristickým znakom Csudaiovej tvorby sú série obrazov implicitne uzatvorené príbuznými námetmi s temným akcentom a artikulované spoločným individuálnym štýlom.[43] Csudai vo svojich dielach nepopiera kontinuitu s predchádzajúcou tvorbou, čím si kultivuje a rozvíja unikátny autorský jazyk.[54] Diela neraz prerába, rekontextualizuje a v takejto podobe znovu ponúka prijímateľovi.[55] Série sú obrazovou encyklopédiou kolektívnej pamäte, ale aj výsostne jeho vlastného, osobného rozpomínania.[47] Pri Csudaiových dielach je napätie medzi zjavným a skrytým významom obrazu napätím medzi upokojujúcou optickou istotou a nepokojnou intelektuálnou skepsou.[56]

Jeho najčastejšie používanými výtvarnými technikami sú olej na plátne a akryl na plátne. Príležitostne uplatňuje olej na kartóne, olej na dreve, akryl na papieri, pastel na papieri, tuš na papieri, disperziu na plátne, disperziu na papieri, disperziu na dreve, leptací tuš na PVC, sieťotlač na papieri, sieťotlač na kartóne, vektorovú grafiku na papieri, linoryt na papieri, intarziu, xerografiu alebo kombinované techniky na plátne a na papieri.[57] Vo svojej tvorbe preferuje väčšie obrazové formáty, ktorými je podľa jeho presvedčenia ľahšie dojať recipienta.[58][13] Ojedinele vytvára i trojrozmerné objekty ako "Srdce" (1988), "Velvet I – VI" (1994) či "Macík" (2011), ktoré bývajú prezentované na rozličných kultúrnych a spoločenských podujatiach. Svoje kreácie, cykly, výstavy a inštalácie pomenúva názvami v slovenčine, angličtine, nemčine, francúzštine, češtine a latinčine.

Medzi výtvarníkov svetovej moderny, ktorí mali vplyv na Csudaiov estetický rozvoj, možno zaradiť Keitha Haringa, Josepha Beuysa, Roya Lichtensteina, Sigmara Polkeho, Antoniho Tàpiesa, Jeana Dubuffeta, Paula Kleeho, Arnulfa Rainera a Balthusa.[36][59][60][61] Z domácich tvorcov sú to predovšetkým Rudolf Fila a Ladislav Teren alebo český výtvarník Stanislav Diviš. Okrem súčasných umelcov obdivuje tiež nemeckých renesančných maliarov Albrechta Dürera a Matthiasa Grünewalda, nizozemskú školu, všeobecne barok i gotiku.[12][62] Staré európske umenie a návštevy klasických zbierok považuje za zdroj energie pre tvorbu svojich moderných, realitu filtrujúcich diel.[63]

Ocenenia, spolupráca, dopyt

Ivan Csudai sa za svoju výtvarnú činnosť stal držiteľom niekoľkých ocenení. V rokoch 1993 a 1999 na XII. a XIV. ročníku výstavy Súčasná slovenská grafika získal cenu Ex aequo, ktorú mu udelila Štátna galéria v Banskej Bystrici. V roku 2002 mu daná inštitúcia na XV. ročníku tejto súťažnej prehliadky odovzdala Cenu poroty.[64] V roku 2017 bol nominovaný na celospoločenské ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii výtvarné umenie, konkrétne za výstavu Druhá retrospektíva 2010 – 2017.[65]

Csudaiove ilustrácie sa objavili v básnických zbierkach a prozaických knihách slovenských i zahraničných autorov (Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Jana Bodnárová, Marek Vadas, Egon Bondy, Dragan Velikić, Miodrag Vuković), ako aj v slovenskom vydaní malonákladovej publikácie divadelnej hry Kráľ Ubu od Alfreda Jarryho s desiatimi originálnymi sieťotlačami popredných slovenských výtvarníkov.[66] Kniha získala v príslušnej kategórii od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 1994.[67]

Jeho diela boli použité i v domácich literárnych časopisoch Fragment, Romboid a Knižná revue. V júni 1988 sa reprodukcie Csudaiových obrazov dostali do samizdatového, avšak polygraficky profesionálne vyhotoveného bulletinu k jednému zo série hudobných podujatí Dotyky a spojenia (1985 – 1989), ktoré sa organizovali v autorskej koncepcii aktivistu Ladislava Snopka v Obvodnom kultúrnom a spoločenskom stredisku Bratislava III na Vajnorskej ulici.[68] Reprodukcie výtvarných diel v bulletinoch, komentované krátkym textom, neboli dokumentom výstavy, ale len avizovaním prítomnosti výtvarnej autorskej poetiky prameniacej z rovnakého životného pocitu ako poetika prezentovaných hudobníkov.

Csudai sa venuje i grafickému dizajnu knižných publikácií; spolupracoval na tituloch Viera Kraicová: Maliarske dielo (1996), Štátna galéria Banská Bystrica 1956 – 1996 (1996), Zátišie 16. – 20. storočia zo zbierok Slovenskej národnej galérie v Bratislave (1997), Výtvarná moderna Slovenska (1997), Timeless Visions (1997), Barok (1998), Alexander Ilečko (1998), Fulla 2002 (2002), Slovenské vizuálne umenie 1970 – 1985 (2002), Rudolf Fila, Dorota Filová: Premeny (2005), Fila interpretatio Klimt (2007), Rudolf Fila (2016), Slovo a obraz (2019), na niekoľkých katalógoch k vlastným výstavám a tiež na prierezových monografiách o svojej výtvarnej tvorbe s názvom Ivan Csudai: Vita brevis, ars longa (2010) a Ivan Csudai: Vita circulus est (2020) od slovenského filozofa a estetika Petra Michaloviča.

Vlastným nákladom vydal maliarske bibliofílie Obscenografia (1988), Obscenografia II (1989), Lovecký swal (1989), Velezpin Jad (1989) a Untitled (1990). Je autorom obalov a dizajnového riešenia všetkých svojich hudobných albumov, pričom v tejto oblasti spolupracoval aj s inými interpretmi; do predmetného portfólia patria albumy Flowers of Exhaustion (1991) a Sleepy Motion (1995) od domovskej skupiny Sleepy Motion, album Na konci leta (1997) od Ľubomíra Burgra či kompilácia skladateľov súčasnej slovenskej komornej a sakrálnej hudby De profundis III (1994). Podieľal sa aj na vizuálnom koncepte filmového plagátu k historickej dráme Je treba zabiť Sekala (1998).[7][69]

Prvé spoločné obrazy vytvoril záverom 80. rokov so svojím generačným kolegom Ladislavom Terenom. V roku 2000 pripravili Csudai, Teren a Stanislav Diviš sériu 24 obrazov s názvom Traja z pekného páru, s ktorou v roku 2004 reprezentovali Slovensko na 26. medzinárodnom bienále umenia v brazílskom São Paule. Každý z nich namaľoval na sedem veľkoformátových obrazov svojím vykryštalizovaným maliarskym rukopisom prvý plán, na ďalších sedem stredný plán a na zvyšných sedem tretí. Rovnako postupovali aj pri troch nadrozmerných plátnach.[70] V rokoch 2008 – 2009 premaľoval Rudolf Fila niekoľko reprodukcií obrazov z Csudaiovho cyklu Undeep (2007/2008), čím ešte viac sťažil možnosť dekódovania ich významu. Umelecký sklár Pavol Macho v roku 2016 usporiadal výstavu Konjunkcie/Časová zhoda, na ktorej prezentoval adaptované diela siedmich výtvarníkov vrátane Ivana Csudaia, realizované v rôznych presahoch do ich tvorby. Csudai spolupracoval na svojich obrazoch aj s Erikom Šillem či Alexandrou Barthovou.

Ivan Csudai bol v roku 2018 medzi ôsmimi slovenskými výtvarníkmi, ktorí vytvorili originálne veľkoformátové mozaiky na fasádach obytných blokov nového sídliskového komplexu Dúbravy v bratislavskej mestskej štvrti Dúbravka.[71] Csudai prispel do danej série, ktorej spoločnou témou je detstvo, výzdobou s nocionálnym názvom „Mozaika“. Inštalovanie týchto umeleckých diel v systéme obytnej zástavby predstavuje na Slovensku prvý známy projekt svojho druhu od roku 1989, keď nastalo postupné zavrhnutie tohto úžitkového konceptu vo verejnom priestore a mnohé monumentálne diela sa zničili počas rekonštrukcií budov bez ohľadu na ich umeleckú alebo finančnú hodnotu.[72]

Spoločné autorské výstavy mal s Ladislavom Terenom, Rudolfom Filom, Vladimírom Kokoliom, Martinom Knutom, Dávidom Baffim, Jakubom Rekenom, Erikom Šillem, Patrikom Illom, Pavlom Machom a ďalšími. Svoj obraz „Autoportrét '08“ z roku 2010 namaľoval na základe fotografie, ktorú zhotovil jeho kolega z hudobnej brandže Martin Burlas. Csudai tiež figuruje na obraze „Pokánie a iné hry VII“ od svojho neoexpresionistického spolupútnika Stanislava Bubána z roku 2011. Ivan Csudai má vlastné heslá v lexikónových dielach Encyclopaedia Beliana (II. zväzok, 2001), Who is Who v Slovenskej republike (Švajčiarsko, 2003) a The Encyclopaedia of Slovakia and the Slovaks (2007).

Csudaiove diela sú zastúpené vo viacerých galériách a iných verejných zbierkach na Slovensku i v zahraničí. Medzi súkromnými zberateľmi sú dlhodobo žiadané, u odborných kritikov a teoretikov sa tešia priaznivej odozve.[73][14] Na aukciách súčasného výtvarného umenia majú dobrú predajnosť a zaznamenávajú nadpriemerný cenový rast. Aukčná spoločnosť SOGA vydražila v rokoch 2006 – 2017 sedem Csudaiových diel za najvyššie konečné ceny v rozmedzí 5500 – 9000 eur.[74] Pokiaľ ide o investície, patria Csudaiove diela v domácom milieu k „zlatej“ strednej ceste; popri Filovi, Terenovi, Jozefovi Jankovičovi či Marekovi Ormandíkovi sa zaraďuje ku klasikom súčasného umenia.[75]

Zastúpenie v zbierkach

Exempláre Csudaiových prác aktuálne vlastnia alebo v minulosti vlastnili nasledujúce inštitúcie:[76]

Remove ads

Pedagogická kariéra

V roku 1990 Csudaia na základe výsledkov konkurzu prijali na miesto odborného asistenta na Katedre maľby VŠVU, kde viedol ateliér maliarskej prípravy.[77] V tom istom roku ho česká výtvarníčka Adriena Šimotová navrhla na Herderovo štipendium na Akadémii výtvarných umení (ABK) vo Viedni. Dané štipendium získal a v rokoch 1990 – 1991 absolvoval tvorivý pobyt v triede rakúskeho profesora Arnulfa Rainera.[9] V roku 1993 získal polročné pobytové štipendium v rámci programu Artest nadácie BINZ 39 v Zürichu.[35] Počas svojej kariéry sa zúčastnil na viacerých užších i medzinárodných výtvarníckych sympóziách – Oščadnica (1988), Bratislava (1988), Halle (1988), Portsmouth (1992), Turčianske Teplice (1999), Martin (2000), Moravany nad Váhom (2000), Dolný Kubín (2000, 2002), Svätý Ondrej (2003), Győr (2004), Ostrava (2005).[76][78][79]

V roku 1995 sa habilitoval na docenta,[64] v novembri 2005 ho prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič vymenoval za univerzitného profesora v odbore výtvarné umenie – voľná tvorba.[80] V rokoch 2011 – 2015 zastával funkciu prorektora VŠVU pre vedu, výskum a umeleckú činnosť,[81] pričom v danom období päť mesiacov zastupoval i prorektorku VŠVU pre zahraničné vzťahy Silviu Senešiovú-Lutherovú. Externe spolupracoval aj s Fakultou architektúry Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave.

4. ateliér

Ivan Csudai bol od roku 2001 vedúcim 4. ateliéru na Katedre maliarstva VŠVU so sídlom na Hviezdoslavovom námestí, o ktorého otvorenie sa zaslúžil a ktorý podstatnou mierou zasahuje do vývoja súčasnej slovenskej maľby.[47][82][83][84] Ide o špeciálny maliarsky ateliér zohľadňujúci nové trendy v maľbe v novom tisícročí s plnou akceptáciou digitálnych technológií a využívaním ich nástrojov. Zameraním je výhradne maliarsky, bez presahov do konceptuálnych realizácií. Štúdium v ňom je založené na individuálnych programoch poslucháčov a prebieha na troch stupňoch. Ateliérový program zahŕňa tiež mimoškolské aktivity – účasť na výstavách, sympóziách a workshopoch doma aj v zahraničí. Študenti ateliéru sa aktívne zapájajú do diania na výtvarnej scéne.[85] Csudai niekedy vystavoval spoločne so svojimi študentmi ako rovnocennými umeleckými partnermi.[86][87]

Pod jeho akademickým vedením vyrástlo množstvo talentovaných absolventov, ktorí sa etablovali v silnej nastupujúcej generácii slovenského moderného maliarstva a zohrali dôležitú úlohu pri obrode tuzemskej maľby po roku 2000, ako aj rozprúdení širšej diskusie o nej.[88][89] Patria k nim Michal Černušák, Michal Czinege, Erik Šille, Dávid Baffi, Matej Fabian, Jakub Reken, Martin Sedlák, Andrej Dúbravský, Roman Bicek, Alexandra Barthová, Lucia Tallová, Dominika Žáková, Patrícia Koyšová, Juliana Mrvová, Jarmila Mitríková, Andrea Bartošová, Katarína Janečková, Ľudmila Hrachovinová a ďalší.[90] Zaraďujú sa medzi výrazné osobnosti súčasnej výtvarnej scény na Slovensku a prácu väčšiny z nich ovenčili viaceré ocenenia. Prestíž 4. ateliéru sa odzrkadľuje i v tom, že umelci, ktorí z neho vyšli, bývajú kolektívne označovaní ako Csudaiova škola.[91][92][93][94][95][96]

Tvorbu Csudaiových absolventov možno považovať za integrovanú výlučne estetickým prístupom k maľbe. Charakterizujú ju symptomatické znaky súčasnej maľby – hybridizácia vlastných i privlastnených technických obrazov a vizuálnych informácií pochádzajúcich z rôznych zdrojov a oblastí (médiá, komiks, fotografia, film, graffiti, street art). V rovine tém sa pohybujú v škále od novej romantiky a kultu mladosti po iróniu až sarkazmus spájaný s gýčom, pričom tieto heterogénne motívy sa na plátne často prekrývajú. Viacerí pracujú aj s odkazmi na literárne diela a masovú konzumnú kultúru alebo legitimizujú svoj výtvarný program prostredníctvom referencií na filozofiu či politické udalosti.[97]

Remove ads

Obťažovanie a šikanovanie študentov

Keď sa vo februári 2022 Èv van Hettmer stala víťazkou Ceny Oskára Čepana, ocenenia pre vizuálnych umelcov a umelkyne, medzinárodná porota vyzdvihovala najmä jej silný postoj voči sexizmu. Nielen pred porotcami, ale aj v rozhovoroch pre Denník N,[98] portál Artalk[99] a denník SME[100] Èv van Hettmer hovorila o svojej skúsenosti so sexuálnym obťažovaním a šikanovaním, ktoré zažívala na VŠVU v Bratislave zo strany Ivana Csudaia. Na sociálnej sieti sa o podobné skúsenosti s Ivanom Csudaiom podelilo viacero bývalých študentov. Už v roku 2018 boli prípady predložené vtedajšiemu vedeniu VŠVU.[98]

V marci 2023 zverejnila rektorka VŠVU Bohunka Koklesová stanovisko s výsledkami šetrenia podnetu, v ktorom uvádza, že sa Ivan Csudai dopúšťal „psychického násilia a navodzovania fyzického násilia, ponižovania, zosmiešňovania a šikany voči študentom a študentkám, nerešpektoval slobodu slova a kritického myslenia, vytváral zastrašujúce prostredie na Katedre maliarstva.“ a ospravedlnila sa obetiam: „Uznávam podnet obetí ako oprávnený. Ako rektorka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave sa ospravedlňujem v mene svojom a v mene celej školy menovite Mgr. art. Ivane Šátekovej, Mgr. art. Kataríne Sido a Mag. art. Év van Hettmer, ako aj ich rodinám a blízkym. Ospravedlňujem sa aj ich spolužiakom a spolužiačkam z Katedry maliarstva, ktorí a ktoré zažívali incidenty pedagóga voči šikanovaným študentkám, študentom a tým aj napätú klímu na katedre,“ Ivan Csudai sa po dohode s rektorkou rozhodol svoje pôsobenie na škole ukončiť.[4][5]

Remove ads

Diskografia

Sólové albumy

Štúdiové
Výberové

So skupinou Sleepy Motion

Referencie

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

Loading related searches...

Wikiwand - on

Seamless Wikipedia browsing. On steroids.

Remove ads
Remove ads