slovenský národný buditeľ From Wikipedia, the free encyclopedia
Ľudovít Velislav Štúr (Ludevít Velislav Štúr; pseudonymy: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpěvomil)[2] (* 28. október 1815[1], Uhrovec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)[5] – † 12. január 1856, Modra, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)[6]) bol slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg.
Ľudovít Velislav Štúr | |
slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg | |
Portrét Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa z polovice 19. storočia | |
Biografické údaje | |
---|---|
Narodenie | 28. október 1815[1] Uhrovec, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
Úmrtie | 12. január 1856 (40 rokov) Modra, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko) |
Národnosť | slovenská |
Vierovyznanie | luteránske |
Rodina | |
Rodičia | Samuel Štúr (1789 – 1851), Anna Štúrová (1790 – 1853), rod. Michalcová [2][3][4] |
Súrodenci | Karol (1811 – 1851), Samuel (1818 – 1861), Karolína (1826 – 1859) Ján (1827 – 1907),[2][3] |
Odkazy | |
Ľudovít Štúr (multimediálne súbory) | |
Ľudovít Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (1843), jeden z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 a poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1847 – 1848.
Je po ňom pomenovaná planétka (3393) Štúr. V roku 2015 vyrobila RTVS dokumentárny film o jeho živote a diele – Ľudovít Štúr (scenár Eva Tkáčiková a Miloslav Gdovin, réžia Fedor Bartko).
Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v obci Uhrovec (vtedy Zay-Uhrovec), ležiacej v južnej časti Strážovských vrchov, ako druhé z piatich detí národne uvedomelého učiteľa miestnej evanjelickej školy Samuela Štúra a Anny Štúrovej, rod. Michalcovej. Pokrstený bol 29. októbra 1815 v evanjelickom chráme v rodisku. Súrodencami Ľudovíta Štúra boli starší brat Karol (1811 – 1851), mladší Samuel (1818 – 1861), sestra Karolína (1826 – 1859) a najmladší brat Janko (1827 – 1907). Ich otec Samuel Štúr, podľa Hurbanovho svedectva „muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu“, prišiel z Trenčína, aby v Zay-Uhrovci prijal ponúknuté miesto učiteľa. Ľudovítov otec Samuel sa narodil v Lubine, kam sa presťahoval Ľudovítov starý otec Pavel z Trenčína; Pavel mal prezývku „Trenčan“, ktorá je zapísaná aj v matrike pri krste Samuela, aj pri úmrtí Pavla.
Základné vzdelanie získal v Uhrovci u svojho otca.[3] V roku 1827 odišiel študovať na nižšie gymnázium do Rábu (dnešný Győr), kde si jeho usilovnosť a bystrosť nadaného žiaka všimol najmä profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák[7], ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Leopold Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Ľudovíta Štúra záujem o svet Slovanstva. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave (1829 – 1834), kde už študoval jeho starší brat Karol.[7]
Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho – univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou evanjelickou školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, ktorá bola jazykom slovenských evanjelických vzdelancov už tri storočia.
Najmä pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1829 samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenskú (zakladanie slovenských študentských spolkov a spoločností bolo na evanjelických lýceách bežné, napr. Spoločnosť česko-slovenská na viedenskom lýceu vznikla roku 1823, na kežmarskom lýceu roku 1824, po bratislavskej vznikali Spoločnosti najmä z iniciatívy jej členov aj v roku 1832 v Levoči a Prešove, 1838 v Banskej Štiavnici a i.[8]). Medzi zakladateľov bratislavskej Spoločnosti patrili Karol Štúr, Samo Chalupka, Daniel Lichard a Samuel Godra. Prvým predsedom sa stal profesor J. Palkovič, výkonnými funkcionármi boli však jej podpredsedovia Samo Chalupka, Karol Štúr, Michal Miloslav Hodža, Tomáš Horš, Samuel Samoslav Vanko a Ľudovít Štúr.[8] K hlavným úlohám Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov.
Po príchode do Bratislavy sa stal jedným z jej členov. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných.
Na jeseň 1835 sa stal podpredsedom Spoločnosti (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty – Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovenskej).
V školskom roku 1836/1837 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými mužmi slovanského sveta (F. Palacký, J. Jungmann, P. J. Šafárik, J. Kollár a iní).
V školskom roku 1836/1837 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca profesora Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania.
V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu v Halle, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami. V Čechách navštívil aj P. J. Šafárika, ktorý ho upozornil na zostrenú politickú situáciu v krajine.
Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku – maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Neúspešne písomne i ústne vyzýval Štúra k spolupráci pre maďarské záujmy, pretože v nich videl perspektívu pre budúcnosť krajiny.
Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča prednášať.
Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na ev. lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod. Vo Viedni sa však o osude Slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky prosbopisu zamietol.
Začiatkom roku 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovenského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.
Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (1836 – list sa nachádza v Korešpondencii) sa v liste F. Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany. Keďže českí lingvisti podobnú ochotu nepreukázali, rozhodol sa Štúr so svojimi prívržencami pre novú formu spisovného jazyka, ktorý by v jednotnej reči spojil katolíkov aj evanjelikov.
11. júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. 17. júla navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojím zámerom.
V roku 1843 sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Ľ. Štúra z postu zástupcu profesora Palkoviča silneli. Ich vyhrotenie v decembri roku 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Ľ. Štúra funkcie zástupcu. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov ev. lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásti z nich doštudovali v Levoči.
V auguste 1844 sa konalo prvé zhromaždenie Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorom sa zúčastnil aj Štúr, ktorý bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr sa po niekoľkoročnom úsilí podarilo Štúrovi získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845. Písané boli v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov a pre formu jazyka aj zarytých nepriateľov. Medzi odporcov sa zaradili nielen niektorí českí vlastenci, ktorí tento čin chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj P. J. Šafárik a najmä J. Kollár.
V roku 1846 vydal Štúr Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Nauka reči Slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v 1851 – 1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Takto kodifikovaná slovenčina sa neskôr stala jednotným jazykom Slovákov.
Slovenskje národňje novini boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín.
Štúrove plány siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni roku 1848.
Búrlivé udalosti vo Francúzsku roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Štúr nové hnutie s radosťou privítal v úvodníku svojich novín. Zároveň ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň Štúr organizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Maďarská vláda však vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Napriek perzekúcii sa Štúrovi podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich v monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít vymôcť si národné práva od maďarskej vlády, boli Štúr s Hurbanom odhodlaní na boj.
15. – 16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými vodcami boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ďalej boli jej členmi vojenskí velitelia Bedřich Bloudek, František Alexander Zach a Bernard Janeček. Tajomníkmi sa stali Bohuš Nosák Nezabudov a Daniel Jaroslav Bórik. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv.
Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom, sa Štúr ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína stroskotali. Štúr v tomto období nadviazal na svoju činnosť z predošlých rokov, venoval sa slovanskej ľudovej tvorbe a pracoval na spise Slovanstvo a svet budúcnosti.
Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre) a o pol roka neskôr jeho otec. Štúr sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa – sám pod policajným dozorom, postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke 22. decembra 1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka neďaleko Modry nešťastne postrelil do stehna; úmrtná matrika uvádza "Dne 22ho Decemb. 1855 na polovce, příkopu jakovausi přeskočiti chteje, padl a v pádu ručnici tak nějak nešťastlivě potrhl, že mu vypálila a stěhenní kost prostřelila; následkem čehož, po velkých bolestech a mnohém krvácení vyšioloženého dne, pokojne skonal.". Úvahy o cudzom zavinení alebo pokuse o samovraždu sú len špekuláciami, ktoré sa v podobných súvislostiach v prípade slávnych osôb objavujú takmer zákonite. Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 "o deváté hodině večerní" v Modre ako štyridsaťročný. Pohreb odbavovali 15. januára modranský farár Daniel Minich a Jozef Miloslav Hurban.
Mnohé postoje, ktoré opísal v diele Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti) možno považovať za jeho politický testament.
Štúr v knihe navrhoval politické splynutie s cárskym Ruskom, odmietal slobodné trhové hospodárstvo a ako jeho alternatívu vyzdvihoval občinu. Odmietal parlamentnú demokraciu v prospech samoderžavia.
Štúr je považovaný za zakladateľa spisovnej slovenčiny, ale v diele Slovanstvo a svet budúcnosti ako literárny jazyk pre všetky slovanské kmene odporúča používať ruštinu.[9]
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.