From Wikipedia, the free encyclopedia
Prof. Dr. h. c. Ing. arch. Vladimír Karfík (* 26. október 1901, Idrija, Slovinsko - † 6. jún 1996, Brno) bol česko-slovenský architekt a vysokoškolský profesor. Venoval sa navrhovaniu viacerých druhov stavieb, osobitne priemyselných, dopravných, administratívnych a distribučných. Jeho práce charakterizuje vyspelé technické, funkčné a konštrukčné poňatie.
Vladimír Karfík | |
slovenský architekt | |
Narodenie | 26. október 1901 Idrija, Slovinsko |
---|---|
Úmrtie | 6. jún 1996 (94 rokov) Brno, Česko |
Odkazy | |
Commons | Vladimír Karfík |
Narodil sa 26. októbra 1901 v Idriji, v dnešnom Slovinsku, v rodine českého závodného lekára Františka Karfíka, ktorý liečil choroby z povolania a úrazy pracovníkov tamojších baní na ortuť, a jeho manželky Hermíny (rod. Gemperlovej). Bol najstarší z troch súrodencov: brat Václav (* 1904) sa stal profesorom Lekárskej fakulty UK v Prahe, sestra Jarmila (* 1903) bola právnička.
V rokoch 1911 - 1919 navštevoval žižkovskú reálku v Prahe. V rokoch 1919 - 1924 študoval architektúru na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učení technického v Prahe u profesorov Fantu, Engela a Menzla, a čiastočne na Akadémií výtvarných umení.
Po absolutóriu odišiel na študijný pobyt do Paríža, kde sa zoznámil s českou umeleckou komunitou i s prednými parížskymi architektmi - Augustom Perretom, André Lurçatom a najmä Adolfom Loosom. Prax absolvoval u legendárneho Le Corbusiera, pre ktorého tiež krátko pracoval ako český stážista (1925 - 26). U Le Corbusiera sa zoznámil so základnými princípmi, ktoré postupne ovládli modernú architektúru i urbanizmus. Z Paríža odišiel do Anglicka, kde sa zoznámil s novými stavebnými metódami: používanie ocele a celkové vyľahčovanie stavieb.
Po návrate do Prahy pracoval ako projektant v stavebnej kancelárii A. Beladu v Prahe. Čoskoro však získal v konkurze trojročnú platenú prax v USA (1927 - 30). Prvým pôsobiskom bol ateliér firmy Smith-Gardner-Erickson v Chicagu, (Karfík tu zoznámil kolegov s česko-slovenským vynálezom verzatilkou, ktorá sa tak dostala i do Ameriky). Neskôr prešiel mladý architekt do ateliéru Holabird and Root, špecializovaného na projekty mrakodrapov. Záverečné a najcennejšie dva roky americkej stáže strávil u slávneho Franka Lloyda Wrighta v Talliesin East a Talliesin West, kde sa mohol podieľať na niektorých projektoch a realizáciách (napr. Gordonove planetárium v Sugar Soaf).
V roku 1930 sa oženil s Jaroslavou Žižkovou († 1946)
Počas hospodárskej krízy sa Karfík rozhodol pre návrat domov; priamo v Chicagu dostal totiž lukratívnu ponuku od Tomáša Baťu.
Pôsobenie v zlínskej Stavebnej a projekčnej kancelárii firmy Baťa v rokoch 1930 - 1946 predstavuje významnú etapu jeho života. Čoskoro sa v Zlíne presadil (aj vďaka svojmu renomé spolupracovníka svetových hviezd - Le Corbusiéra a Wrighta) a stal sa vedúcim kancelárie. Získal a realizoval množstvo jedinečných zákaziek: hotel Spoločenský dom (prvý európsky model hotelovej izby s WC a kúpeľňou), prvú výškovú budovu v Európe – 17-podlažnú administratívu Baťových závodov s pojazdnou pracovňou Jána Baťu, jedno z vrcholných diel českej medzivojnovej architektúry, firemné obchodné domy v Bratislave, Amsterdame, Borove v Chorvátsku, Liberci, továrenské areály snáď na všetkých kontinentoch, rodinné domy v zlínskej Baťovej kolónii, školy, sieť obchodov, Spoločenský dom v Otrokoviciach, evanjelický kostol v Zlíne a ďalšie. Na začiatku zlínskej kariéry stál projekt Baťovho obchodného domu v Brne na Kobližnej ulici. Mal mať pôvodne 28 podlaží, kvôli statickým problémom a Baťovým nezhodám s mestskou správou však zostalo pri siedmich poschodiach.
Z veľkej časti to bol práve on, kto vytvoril charakter tzv. "zlínskej architektúry". Prudký rozvoj Baťovho závodu vyvolal aj rýchlu stavebnú činnosť. V prostredí, kde sa projektovalo v rýchlom tempe sa mohli uplatniť nové stavebné metódy, ktoré si Karfík priniesol zo zahraničia.
V období 1931-1956 je členom medzinárodného združenia CIAM.
Zlatá éra zlínskej architektúry po 2. svetovej vojne skončila a Vladimír Karfík odchádza na pozvanie prof. Emila Belluša do Bratislavy, kde bol na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) od roku 1946 vymenovaný profesorom pre priemyselné, dopravné, administratívne a distribučné stavby. Krátko po vojne sa teda presťahoval do Bratislavy. Vychoval niekoľko generácií architektov a prispel k rozvoju slovenskej architektúry. V rokoch 1955 - 57 bol dekanom fakulty.
Súčasne projektoval a realizoval stavby. V tomto období navrhol množstvo vysokých škôl, priemyselných stavieb a závodov, administratívnych budov a bytových sídlisk po celom Slovensku. V Novom Meste nad Váhom navrhol prvý panelový dom vo vtedajšej Česko-slovenskej republike. Popri pedagogickej činnosti pokračoval i vo svojej projekčnej práci (Chemicko-technologická fakulta VŠT Bratislava na Kollárovom námestí, Vysoká škola ekonomická, Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, kúpele v Bojniciach.
Počas pôsobenia na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave vydával knihy i skriptá pre poslucháčov. Dostal takisto početné pozvania zahraničných fakúlt: Varšava (1960), Leningrad (1962), Moskva (1963), Drážďany (1963, 1967), Braunschweig (1964), Viedeň (1966, 1983, 1990), Záhreb (1969) a ďalšie.
V roku 1948 sa oženil so Švédkou Elsou Melinovou, asistentkou na UK v Bratislave, tá v 1956 odchádza do Švédska.
Roku 1956 bol vyznamenaný Štátnou cenou. Spolupracoval tiež so Slovenskou akadémiou vied.
V roku 1961 sa tretíkrát oženil so Světou Fialovou.
Roku 1971, po odchode do dôchodku, sa stáva vedeckým pracovníkom URBIONu v Bratislave a venuje sa prednáškovej a konzultačnej činnosti.
V rokoch 1979-1983 pôsobil ako profesor architektonickej tvorby na technickej univerzite na Malte (The Old University v La Vallete), kde projektoval a realizoval niekoľko stavieb – o. i. aj projekt vily prezidenta Maltskej republiky. V tomto období tu budoval katedru architektúry, prednášal a vychovával svojich nástupcov. Navrhol tam zlievárenský závod, štadión pre 30 000 divákov, letné sídlo hlavy štátu na ostrove Gozo, rádiolokačnú stanicu, prístavbu Múzea krásnych umení a ďalšie.
Po návrate zo Stredomoria do Česko-Slovenska sa usadil v Brne. Po návrate sa zaoberal predovšetkým posudkovou činnosťou, bol pozývaný odbornými inštitúciami na prednášky. Bol literárne činný - vydal veľa odborných kníh, skriptá a písal články v odborných časopisoch. V roku 1993 dokončil knihu svojich spomienok Architekt si spomína, ktorú vydalo vydavateľstvo SAS v Bratislave.
Roku 1985 bol menovaný čestným členom AIA (American Institute of Architects).
Bol vyznamenaný Jurkovičovou cenou Zväzu slovenských architektov Slovenska za rok 1991 a titulom "Doctor honoris causa" Vysokého učenia technického v Brně a Prahe. Udelené mu bolo čestné občianstvo mesta Brna, Bratislavy, Bystřice pod Hostýnem a Otrokovíc. Vtedajší prezident ČSFR Václav Havel ho v roku 1992 vyznamenal zlatou medailou. Stal sa "Čestným obuvníkom" podniku Baťa, pre ktorý vykonal obrovský kus práce.
Aj v pokročilom veku ešte prednášal na univerzite v Drážďanoch, v roku 1993 v USA, aktívne sa zúčastňoval domácich odborných akcií a konferencií.
Dňa 6. júna 1996 zomrel v Brne, vo veku nedožitých 95 rokov, a až do poslednej chvíle bol mimoriadne aktívny a vitálny. V priebehu svojho života sa nakoniec stačil trikrát oženiť a mal štyri deti.
Prof. Karfík je autorom projektov obchodných budov „Veľkého“ a „Malého“ Baťu v Bratislave. Budova predajne „Veľkého“ Baťu bola postavená na mieste, kde ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia stála baroková budova s hostincom. Vzhľadom na skutočnosť, že architekt Karfík plánoval budovu služieb Baťa postaviť v centre Bratislavy, snažil sa zachovať otvorený pohľad na Michalskú bránu, jednu z dominánt Starého Mesta. To sa mu podarilo kompozíciou dvoch častí budovy, štvorposchodovej a jednoposchodovej na nároží. V súčasnosti je budova rekonštruovaná a prerobená na luxusný obchodný dom Alizé s konfekciou renomovaných značiek.
Projektoval tiež administratívnu budovu firmy Dynamit Nobel v Bratislave, obchodný dom Centrum v Brne (1931), obchodné domy v Liberci, Olomouci, v Piešťanoch i v Amsterdame. Jeho dielom sú projekty výstavných pavilónov v Prahe, Bruseli a v Paríži. Jedným z významných progresívnych urbanistických projektov na URBIONe bolo v roku 1973 riešenie priemyselného pásma Martin-Sever pri železničnej magistrále Bratislava-Košice, medzi Vrútkami a Sučanmi, ktoré prof. Karfík vypracoval spolu s mladšími architektmi. Podľa jeho mienky mal Martin veľmi priaznivé podmienky pre rozvoj priemyslu.
Súčasne s pedagogickou činnosťou na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT projektoval budovu Priemyselnej školy chemickej, neskôr Chemicko-technologickej fakulty SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), tiež budovu Vysokej školy ekonomickej a Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave.
Prof. Karfík spolupracoval pri zrode prvého montovaného panelového domu v Česko-Slovensku v Bratislave. Počas svojej činnosti na SVŠT projektoval v Bratislave obytné kolónie Vistra a Biely kríž.
Karfíkove tvorivé schopnosti sa uplatnili pri výstavbe baťovských miest Zlín, Baťovany (teraz Partizánske) a Svit. Sú to ukážky funkcionalistickej architektúry, moderného urbanizmu a súčasne vtedajšieho prístupu k riešeniu sociálnych problémov Baťových robotníkov. Tam je zdokumentovaná najplodnejšia etapa jeho života v podobe celého Baťovho mesta. Svoj rodinný dom si postavil v Brne.
Dielom prof. Karfíka je aj projekt kostola v Bratislave – Petržalke (starý kostol) a v Baťovanoch (dnešné Partizánske).
Zlínske obdobie 1930-46
Bratislavské obdobie 1946 - 1978
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Every time you click a link to Wikipedia, Wiktionary or Wikiquote in your browser's search results, it will show the modern Wikiwand interface.
Wikiwand extension is a five stars, simple, with minimum permission required to keep your browsing private, safe and transparent.