SLOVENSKO (politické hnutie)
politické hnutie na Slovensku From Wikipedia, the free encyclopedia
Remove ads
SLOVENSKO (staršie názvy pozri nižšie) je slovenské politické hnutie.[12] Prezentuje sa ako hnutie, v ktorom majú priestor nezávislé osobnosti a odborníci. Vzniklo 11. novembra 2011 registráciou na Ministerstve vnútra SR.[12] Predsedom hnutia je od jeho vzniku bývalý podnikateľ a v súčasnosti poslanec NR SR Igor Matovič.
_logo.svg){kind=logo}
V roku 2020 so ziskom 25,02 % vyhralo parlamentné voľby a získalo 53 poslancov v Národnej rade SR a post predsedu vlády.
Vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2023 kandidovalo v koalícii so stranami Kresťanská únia a ZA ĽUDÍ.[13] V súčasnosti (október 2023) má v parlamente 16 poslancov. Vo voľbách v roku 2019 získali jedného poslanca Európskeho parlamentu.
Remove ads
Vedenie strany
Podľa pôvodných stanov hnutia z roku 2011 stál na čele OĽANO predseda, volený na štyri roky.[14] Hlavným orgánom strany bol Snem obyčajných ľudí, tvorený všetkými členmi hnutia, OĽANO teda podľa stanov nemalo žiadnych iných členov predsedníctva.[14] V roku 2019 boli stanovy upravené, aby reflektovali novú právnu úpravu fungovania politických strán a vytvorilo sa 9-členné predsedníctvo, znenie stanov však hnutie nezverejnilo.[15] Po snemoch z jesene 2019, 24. novembra 2020 a 19. novembra 2021 fungovalo predsedníctvo v zložení[16][17]:
- Igor Matovič – predseda
- Michal Šipoš – člen predsedníctva
- Erika Jurinová – členka predsedníctva
- Július Jakab – člen predsedníctva
- Peter Pollák – člen predsedníctva
- Marek Šefčík – člen predsedníctva
- Milan Potocký – člen predsedníctva
- Milan Vetrák – člen predsedníctva
- Roman Mikulec – člen predsedníctva
Staršie názvy
- 11. november 2011 – 3. december 2015: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti
- 3. december 2015 – 7. august 2017: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO – NOVA)
- 7. august 2017 – 20. november 2019: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO)
- 20. november 2019 – 30. január 2023: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA, skratka OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA
- 30. január 2023 – 26. máj 2023: OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti – OĽANO
- 26. máj 2023 – 25. október 2023: OĽANO A PRIATELIA: OBYČAJNÍ ĽUDIA (OĽANO), NEZÁVISLÍ KANDIDÁTI (NEKA), NOVA, SLOBODNÍ A ZODPOVEDNÍ, PAČIVALE ROMA, MAGYAR SZÍVEK, skratka OĽANO A PRIATELIA[12]
Remove ads
Vznik a vývoj občianskeho združenia Obyčajní ľudia (2010 – 2011)
Predchodcom hnutia ako politickej strany bolo občianske združenie „Obyčajní ľudia“, ktoré vzniklo v roku 2010.[18] Podľa Igora Matoviča podnietilo vznik malej občianskej iniciatívy transformujúcej sa do občianskeho združenia možné spojenie Roberta Fica a Jána Slotu do ústavnej väčšiny.[19] Taktiež sa začal orientovať na obmedzenie moci politikov a političiek, boj s klientelizmom či korupciou. Táto iniciatíva sa pretavila do snahy zorganizovať referendum s pracovným názvom „Po prstoch politikom“,[19] ktoré malo obsahovať 10 otázok týkajúcich sa práve boja proti korupcii. Matovič napokon od vypísania referenda upustil a pred parlamentnými voľbami roku 2010 spolu s ďalšími troma členmi (Martin Fecko, Erika Jurinová a Jozef Viskupič) prijali ponuku Richarda Sulíka, predsedu strany SaS uchádzať sa o parlamentné kreslá na jej kandidátke. Matovič chcel síce pôvodne založiť vlastnú politickú stranu, čo ale Sulík vnímal ako zbytočné prerozdelenie hlasov elektorátu medzi strany s podobnými cieľmi. Denník SME odcitoval v júni 2010 Sulíkovo vyhlásenie na spoluprácu s Obyčajnými ľuďmi: „Oslovili sme ich, aby sa neštiepili hlasy pravice, a preto, že boli schopní osloviť iný typ voličov ako my.“[20] V rovnakom článku bolo zaznamenané i Matovičovo vyjadrenie: „Súhlasili sme. Nedokázal by som žiť s tým, že by sme získali tri percentá a tie hlasy by tak pomohli práve tým, ktorých sme chceli z politiky odstrániť.“[20]
Predvolebná kampaň Obyčajných ľudí
Keďže sa Matovič, Jurinová, Fecko a Viskupič uchádzali o hlasy voličov a voličiek z kandidátky SaS, podporovali a stotožňovali sa s hlavnými návrhmi programu spomínanej strany. Okrem nich si ale vyčlenili vlastný politický program, ktorý prezentovali vo svojich propagačných novinách „Obyčajní ľudia“. Počas kampane sa orientovali najmä na 16 hlavných priorít programu[21]. Samotná politická kampaň Obyčajných ľudí bola finančne obmedzená, orientovala sa najmä na inzercie v regionálnych novinách či neskorších vlastných propagačných periodikách „Obyčajní ľudia“, ktoré v počte 1,5 milióna kusov zaplnili všetky schránky. Masovo tiež využívali internet – sociálne siete a blogy kandidujúcich. Jozef Viskupič sa tiež s propagačným kamiónom SaS zúčastňoval terénnych výjazdov. Kampaň nezahŕňala ani jeden billboard. 23. mája 2010 v noci neznámy páchateľ podpálil počas kampane Matovičovo auto, ktoré roznášalo propagačné materiály.[chýba zdroj]
Remove ads
Volebné obdobie 2010 – 2012
V parlamentných voľbách uskutočnených 12. júna 2010 sa štvorici z Obyčajných ľudí podarilo z posledných miest na 150-člennej kandidátskej listine strany SaS prekrúžkovať do parlamentu na 4. až 7. mieste. Spolu získali 118 177 preferenčných hlasov.[22] V parlamente začali pôsobiť ako platforma v rámci SaS vo vládnej pravicovej koalícii spolu so SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD.
Prvý koaličný problém vznikol krátko po voľbách kvôli programovému vyhláseniu novej vlády, v ktorom sa napriek sľubom Richarda Sulíka neobjavila žiadna z požiadaviek Obyčajných ľudí.[23] Prvotné dohady médií o tom, že Obyčajní ľudia opúšťajú stranu SaS, z čoho mal vyplývať i pád koalície, vyvrátili sám Matovič so Sulíkom, ktorí 2. augusta 2010 uzavreli dohodu. Strana SaS na svojej tlačovej besede vyhlásila: „Plnenie dohôd je základom akejkoľvek dobrej spolupráce, a preto ja, Richard Sulík, predseda strany SaS, s vedomím premiérky Ivety Radičovej vyhlasujem, že program strany SaS bude rozšírený o tie body programu občianskeho hnutia Obyčajní ľudia, s ktorými strana SaS súhlasí. To znamená, že vynaložím maximálne úsilie pri ich presadzovaní v rámci koalície a pri prvej aktualizácii vládneho programu ich predložím na jeho doplnenie. Tento prísľub nahrádza pôvodnú dohodu v tejto veci s občianskym hnutím Obyčajní ľudia, ktorú sa bohužiaľ nepodarilo naplniť.“[24] Obyčajní ľudia súhlasili a rovnako sa vyjadrili k vzniknutému problému: „My, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, Jozef Viskupič, Martin Fecko, Erika Jurinová a Igor Matovič, dávame verejný prísľub, že do konca volebného obdobia nevystúpime z poslaneckého klubu SaS. V prípade, ak by ktokoľvek z nás z poslaneckého klubu vystúpil, vzdá sa poslaneckého mandátu. Tento prísľub dávame preto, aby už nikto viac nepochyboval o našej podpore koalícii.“[24] Pôvodné body Obyčajných ľudí z vyhlásenia vlády sa teda mali dostať do parlamentu ako klasické poslanecké návrhy zákonov, ktoré by v hlasovaní SaS podporila.
Návrhy Obyčajných ľudí, ktoré neprešli do programového vyhlásenia vlády, je možné pozrieť si na webovej službe Scribd.[25]
Aktivity Obyčajných ľudí – hodina otázok, interpelácie, legislatívna iniciatíva
Do hodiny otázok, v ktorej je možné opýtať sa na akúkoľvek informáciu hociktorého člena či členky vlády, generálneho prokurátora/prokurátorky alebo predsedu/predsedníčky Najvyššieho kontrolného úradu sa Obyčajní ľudia zapojili počas svojho dvojročného mandátu nasledovne: Igor Matovič položil jednu otázku podpredsedovi vlády a ministrovi financií, Ivanovi Miklošovi,[26] tej istej osobe smerovalo všetkých 7 otázok od Jozefa Viskupiča.[27] Najaktívnejšia Erika Jurinová žiadala informácie od Jozefa Mihála, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny 9-krát. Martin Fecko takúto možnosť nevyužil.
Štvorica taktiež spoločne v rámci legislatívnej iniciatívy podala celkovo 7 návrhov zákona, z ktorých prešiel iba jeden (pojednávajúci o zmene zákona o platových pomeroch ústavných činiteľov a činiteliek).[28] Jozef Viskupič okrem toho sám alebo s ďalšími poslancami a poslankyňami podal ďalšie 4 návrhy zákonov,[29] Igor Matovič 3[28] a Erika Jurinová 1[30]
Vylúčenie Igora Matoviča z poslaneckého klubu SaS
Reálny zlom medzi platformou Obyčajných ľudí a stranou SaS prišiel počas hlasovania o novele zákona o štátnom občianstve SR. Štvorica Obyčajných ľudí napriek protikladnému postoju SaS rozhodla hlasovať s vtedy opozičnou stranou SMER-SD.[31] Návrh pojednávajúci o spôsoboch straty štátneho občianstva SR sa napokon SMER-u podarilo presadiť (zo 150 prítomných hlasovalo 76 za, proti bolo 60 a zdržalo sa 14).[31] Matovič krátko po hlasovaní vyhlásil, že Sulík o jeho tendenciách týkajúcich sa podporenia zákona vedel. „Dohoda spočívala v tom, že koalícia nás nebude nútiť hlasovať proti svojmu svedomiu“,[32] povedal 10. apríla 2011 o pár hodín po tom, čo ho kvôli hlasovaniu strana SaS vylúčila zo svojho poslaneckého klubu. Sulík celú kauzu komentoval nasledovne: „Človek, ktorý hlasuje so Smerom v takejto dôležitej veci, nepatrí do nášho klubu...“[32] Dohoda medzi SaS a Obyčajnými ľuďmi z augusta 2010 síce hovorila o tom, že pokiaľ štvorica opustí klub, automaticky sa vzdá poslaneckého mandátu, keďže bol ale Matovič vylúčený a teda z klubu nevystúpil dobrovoľne, kreslo v parlamente mu ostalo. Rozhodnutie o jeho odchode sa odohralo v poslaneckom klube SaS prostredníctvom hlasovania jeho členov a členiek. Z nich sa dvaja zdržali a poslanec Juraj Droba bol proti vylúčeniu. Napriek faktu, že Viskupič, Fecko i Jurinová hlasovali rovnako ako Matovič, ich sa vylúčenie netýkalo a v klube zatiaľ ostali. Pokiaľ by dobrovoľne odišli, koalícia by stratila ďalších členov a členky a 74 mandátov by predstavovalo menšinu, ktorú premiérka nechcela viesť. S klubom SaS sa ale dohodli, že hneď ako Matovič založí vlastnú politickú stranu, opustia liberálov a spoja sa do pôvodnej štvorice.
Hlasovanie Obyčajných ľudí pri páde vlády
11. októbra 2011 padla vláda po tom, čo premiérka Iveta Radičová spojila hlasovanie o eurovale s vyslovením dôvery svojej vláde. Z Obyčajných ľudí iba Fecko hlasoval v prospech eurovalu a teda za udržanie vlády, až 64 poslancov, vrátane Matoviča, Viskupiča a Jurinovej sa zdržalo.[33]
Remove ads
Vznik politického hnutia (2011 – 2012)
Hnutie OĽaNO vzniklo registráciou na Ministerstve vnútra dňa 11. novembra 2011, hneď od počiatku bol jej lídrom Matovič. Už 25. novembra oznámili Fecko, Jurinová a Viskupič svoj odchod zo SaS prostredníctvom oficiálneho listu adresovaného predsedovi poslaneckého klubu strany, Jozefovi Kollárovi.[34]
Volebná kampaň pred predčasnými parlamentnými voľbami
Všetky politické subjekty, ktoré sa chceli zúčastniť predčasných volieb konajúcich sa 10. marca 2012, museli najneskôr do 11. decembra 2011 predložiť MV SR kandidačné listiny s menami kandidátov a kandidátok. Lídrom kandidátnej listiny bol Martin Mojžiš, v prvej desiatke kandidovali aj Mikuláš Huba, Eugen Korda, Štefan Bučko, Helena Mezenská či Alojz Hlina.[35] OĽANO sa dohodlo na spolupráci tiež so stranami OKS a KDS, ktoré obsadili na listine po 10 miest (127-136, resp. 137-146). 10 miest obsadili študenti vysokých škôl, ktorí dostali prísľub, že pokiaľ by sa nedostali do parlamentu, štyria z nich budú mať možnosť stať sa poslaneckými asistentmi (117-126). Posledné štyri miesta opäť obsadila pôvodná štvorica v zložení Viskupič, Fecko, Jurinová a Matovič.[34]
Vo februári 2012 pred voľbami z kandidátky OĽANO odstúpilo viacero kandidátov pre Matovičovo vyžadovanie ich testu na polygrafe. Z kandidátky odišiel líder Martin Mojžiš, Štefan Bučko (2), Eugen Korda (6), Dagmar Babčanová (19) a všetci 20 kandidáti OKS a KDS na miestach 127 až 146.[36]
Remove ads
Volebné obdobie 2012 – 2016
V parlamentných voľbách v roku 2012 hnutie získalo 218 537 platných hlasov. Ziskom 8,55 % podpory hnutie obdržalo 16 poslaneckých mandátov.[37] Hnutie sa umiestnilo na treťom mieste za Smer-SD a KDH, okrem strany SaS predbehlo aj Most-Híd a SDKÚ-DS. Štyria pôvodní poslanci OĽANO kandidáti sa vďaka preferenčným dostali opäť z posledných miest na prvé štyri miesta kandidátky OĽaNO. Igor Matovič získal prvé miesto so 150 251 preferenčnými hlasmi, Erika Jurinová 2. s 52 800 hlasmi, Jozef Viskupič 3. so 42 871 hlasmi a Martin Fecko 4. so 41 618 hlasmi.[37] Spolu dostali 287 540 hlasov, čo tvorí 243 % zisku z predošlých volieb.[22][37]
Erika Jurinová sa stala podpredsedníčkou parlamentu. Martin Fecko bol predsedom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu, Mikuláš Huba bol zase predsedom Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Po tom, čo 27. mája 2014 opustil poslanecký klub OĽaNO, vzdal sa postu predsedu výboru. Ďalší poslanec hnutia, Peter Pollák, zastával funkciu splnomocnenca vlády pre rómske komunity.
Odchod poslancov a poslankýň z OĽaNO
Prvým odídencom z hnutia bol Alojz Hlina, ktorý tak urobil 26. októbra 2012. Ako jeden z dôvodov uviedol slabé demokratické prvky vo vnútri hnutia. „OĽaNO je jediným politickým zoskupením, do ktorého neexistuje prihláška a podľa mojich vedomostí je aj spolu s Kotlebovou stranou Naše Slovensko jediným hnutím, ktorého názov nevlastní strana, ale predseda strany ako súkromná osoba...“[38] Hlinovi tiež prekážali vulgárne Matovičove vyjadrenia na jeho osobu počas schôdze Národnej rady. Vyhlásil, že rozhodnutie zmení len v prípade, ak sa mu Matovič ospravedlní a ako líder hnutia zmení niektoré jej organizačné prvky – Hlina napr. žiadal vytvorenie rozhodovacieho orgánu strany, sfunkčnenie prihlasovania a následného nadobúdania členstva či prechod vlastníctva značky OĽaNO do rúk hnutia. Keďže sa tak neudialo, Hlina ostal v parlamente ako nezávislý poslanec.
O rok na to, 28. októbra 2013, vystúpila z klubu poslankyňa Mária Ritomská. Dôvody sú nejasné – kolegovia a kolegyne jej vyčítali vysoké absencie v parlamente a žiadali zvýšenie jej pracovných aktivít, Ritomská oponovala nekalými praktikami hnutia, s ktorými nesúhlasila. Každopádne sa odchodom zaradila medzi nezávislých poslancov a poslankyne.[39]
Posledné vystúpenie z klubu sa týkalo Mikuláša Hubu, ktorý tak urobil 27. mája 2014 po tom, čo sa hnutie, jeho voliči a voličky prostredníctvom výsledku v eurovoľbách, kedy vyhral konzervatívec Branislav Škripek, vyprofilovala práve do konzervatívneho spektra, pričom Huba sa považoval za liberála.[40]
Prezidentské voľby 2014
Počas prezidentských volieb boli poslanci a poslankyne hnutia v podpore kandidátov a kandidátky nejednotní. O post prezidentky sa uchádzala poslankyňa hnutia OĽaNO Helena Mezenská. Podľa slov Mezenskej bola jej kandidatúra reflexiou na snahu Roberta Fica o miesto v prezidentskej kancelárii. Ako občianska kandidátka začala zbierať potrebných 15 tisíc podpisov 19. decembra 2013, t.j. pomerne neskoro, odovzdať ich totiž bolo treba do 9. januára 2014. Napriek tomu, že kandidovala Mezenská, nie všetci ju podporili. Matovič sa vyjadril: „Sme slobodný klub slobodných ľudí. Keďže žiaden z prezidentských kandidátov nespĺňa spoločné kritériá... predpokladám, že sa nezhodneme na jednom kandidátovi...“[41] Matovič podporil Andreja Kisku, Štefan Kuffa naopak proti tomuto kandidátovi ostro vystupoval. Jozef Viskupič podporoval Milana Kňažka. Práve Milanovi Kňažkovi a Gyulovi Bárdosovi ponúkli niektorí poslanci hnutia spolu aj s niektorými ďalšími opozičnými poslancami svoje podpisy pod ich kandidatúru. Všeobecne hnutie podporovalo skôr občianskych kandidátov či kandidátku.[42] V prvom kole volieb napokon Mezenská získala 45 180 (2,38 %) hlasov.[43] Pred druhým kolom volieb väčšina výrazne podporovala Andreja Kisku.[chýba zdroj]
Voľby do Európskeho parlamentu 2014
Lídrom kandidátky OĽaNO vo voľbách do Európskeho parlamentu 24. mája 2014 bol poslanec NR SR Jozef Viskupič.[44] Na kandidátke boli aj Viera Dubačová, Oto Žarnay či Stanislav Daniel. Hnutie nakoniec získalo 7,46 % hlasov, čo znamenalo zisk jedného mandátu. Ten vďaka prekrúžkovaniu obsadil poslanec Branislav Škripek.[44]
Volebná kampaň pred parlamentnými voľbami 2015
V lete 2015 sa OĽaNO dohodlo so stranou NOVA, že do nadchádzajúcich parlamentných volieb pôjdu spoločne ako kvázikoalícia, ktorá sa na rozdiel od skutočnej dvojkoalície vyhne potrebe dosiahnuť kvórum 7 % hlasov. O lídrovi tohto spojenectva mali rozhodnúť voliči tak, že lídrom sa mal stať politik s najvyšším počtom preferenčných hlasov.[45]
Remove ads
Volebné obdobie 2016 – 2020
V parlamentných voľbách v marci 2016 získalo OĽaNO-NOVA pomerne prekvapivo 11,02 % hlasov, čo prevyšovalo predvolebné prieskumy, ktoré strane rok pred voľbami nenamerali viac než 8,8 %. Tento zisk stačil OĽaNu na 19 kresiel v Národnej rade a stalo sa treťou najsilnejšou stranou. Hnutie zotrvalo počas volebného obdobia v opozícii. Po ním spôsobenej autonehode sa poslaneckého mandátu a členstva v poslaneckom klube OĽaNO vzdal koncom roku 2016 predseda hnutia NOVA, Daniel Lipšic.[46]
Podľa výročnej správy hnutia boli jeho výdavky za rok 2016 2 485 975,81 € a príjmy 3 546 954,38 €, čiže výsledkom hospodárenia bol prebytok 1 060 968,55 €.[47]
Regionálne voľby 2017
V krajských voľbách v roku 2017 postavilo OĽaNO dvoch svojich zakladajúcich členov a vtedajších poslancov NR SR ako kandidátov na posty predsedov Trnavského (Jozef Viskupič), resp. Žilinského (Erika Jurinová) samosprávneho kraja. Obaja ako kandidáti širokej pravicovej koalície uspeli a stali sa županmi, na základe čoho sa vzdali svojich poslaneckých mandátov. Nahradili ich Elena Červeňáková a Natália Milanová. OĽaNO získalo 23 župných poslancov, čo predstavovalo 4. miesto medzi politickými stranami za SMER-SD, KDH a SMK.
Odchody z poslaneckého klubu
V priebehu rokov 2018-2019 poslanecký klub OĽaNO opustilo 9 z 19 poslancov, zväčša akcentujúc chýbajúcu možnosť podieľať sa na spravovaní hnutia, ktoré stojí na Igorovi Matovičovi. Matovič naopak vyhlasoval, že stranu odchody neohrozia a že poslanci odišli z vypočítavosti pre obavy z nezvolenia v ďalšom volebnom období.[48] Veronika Remišová odišla do strany ZA ĽUDÍ, Jozef Lukáč do SME RODINA, Elena Červeňáková, Soňa Gaborčáková, Anna Verešová a Richard Vašečka do KDH (Vašečka neskôr vstúpil do KÚ, Viera Dubačová, Alan Suchánek a Oto Žarnay do SPOLU).
Voľby do EP 2019
Igor Matovič počas kampane do eurovolieb v máji 2019 viackrát zmenil volebnú taktiku. Spočiatku kandidoval sám ako líder kandidátky z prvého miesta, z druhého kandidoval občiansky aktivista Michal Šipoš a z tretieho bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák. Kandidatúru označil ako referendum o sebe samom, ktoré malo odsúhlasiť jeho náhly zahraničnopolitický posun, kedy začal kritizovať USA pre ich geopolitiku.[49] Následne však oznámil, že aj keď bude za europoslanca zvolený, mandát si neprevezme.[50] Následne OĽaNO taktiku zmenilo, Matovič sa kandidatúry vzdal a naopak vyzval voličov, aby na kandidátke krúžkovali Petra Polláka, "aby sa tak do EP dostal prvý rómsky europoslanec zo Slovenska a nezvíťazili fašisti".[51] Nakoniec OĽaNO tesne presiahlo potrebnú hranicu 5 %, získalo 5,25 % hlasov a jeden mandát pre Polláka.
Predvolebná kampaň pre voľby do Národnej rady 2020
Hnutie sa počas leta a jesene 2019 nepridalo k tzv. Paktu o neútočení, ktorý postupne podpisovali ostatné opozičné politické strany (PS-SPOLU – občianska demokracia, KDH, ZA ĽUDÍ a SaS). Líder strany Matovič od jesene kritizoval opozičné strany, že nepodporili septembrový návrh na odvolávanie premiéra Pellegiriniho, že strana ZA ĽUDÍ svojím vznikom rozbíja opozičné hlasy a taktiež vo februári kritizoval prístup, s akým PS-SPOLU pristupuje k protidemonštráciám na mítingoch strany ĽSNS.[52][53][54]
22. októbra 2019 oznámili strany OĽaNO a Kresťanská únia, že pôjdu do parlamentných volieb spoločne. Nie však ako koalícia, ale ako kvázikoalícia, no de iure jedna kandidátka OĽaNO, na ktorej získa KÚ 15 miest pre svojich kandidátov vrátane štvrtého miesta pre predsedníčku Annu Záborskú.[55] 23. novembra 2019 sa OĽaNO v registri politických strán a hnutí premenovalo na OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA, čo naznačovalo, že na kandidátnej listine sa okrem 15 miest pre KÚ objavia aj členovia strán NOVA a Zmena zdola, DÚ. Nakoniec na kandidátke OĽaNO kandidovalo 6 členov strany NOVA a 5 zo strany Zmena zdola.
Začiatkom decembra 2019 predstavilo hnutie svoju kandidátnu listinu. Z prvého miesta kandidovala "obyčajná žena z východu", pedagogička Mária Šofranko, z druhého bezpečnostný analytik Jaroslav Naď a z tretieho bývalý policajt Lukáš Kyselica. Vtedajší poslanci za OĽaNO obsadili posledné miesta na kandidátke.[56] Líderka kandidátky Šofranko sa však z kampane po krátkom čase stiahla pre chorobu a predvolebnú kampaň viedol ďalej predseda Matovič.[57]
V januári 2020 sa kandidáti OĽaNO vybrali k vile bývalého ministra financií Jána Počiatka v Cannes. Strana predstavila volebný program 1. februára 2020. Program obsahoval viac ako 900 návrhov a riešení, najväčšiu pozornosť vyvolalo 11 otázok na referendový spôsob, ktoré, pokiaľ ľudia tak v hlasovaní rozhodnú, sa stanú záväzkom, bez ktorého OĽaNO nevstúpi do žiadnej vlády.[58] Návrh otázok bol kritizovaný ako populistický krok, v mnohých bodoch nerealizovateľný.[59][60]
Vo februári 2020 hnutie po prvý raz zverejnilo deväť členov svojho predsedníctva: Igor Matovič, poslanci Eduard Heger, Ján Budaj, Natália Milanová, Peter Pollák, Jozef Viskupič, Jaroslav Naď, Michal Šipoš a Július Jakab. Mená 45 členov, ktorých musia politické strany podľa zákona mať, nie sú známe.[61]
Remove ads
Volebné obdobie 2020 – 2023
Vo voľbách do NR SR strana OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA presvedčivo zvíťazila, keď získala 25,02 % hlasov (721 166 hlasov), čo jej stačilo na zisk 53 poslaneckých mandátov.[62] 5 kandidáti strany získali nad 100-tisíc krúžkov. Sú to: Igor Matovič 498 740, Gábor Grendel 131 866, Ján Budaj 123 082, Lukáš Kyselica 119 185 a Jaroslav Naď 101 819. Predseda Matovič viedol úspešné rokovania so stranami SaS, SME RODINA a ZA ĽUDÍ, ktoré viedli v marci 2020 ku vzniku vládnej koalície. OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA obsadilo post predsedu vlády (Igor Matovič) a sedem ďalších ministerských kresiel. Eduard Heger sa stal podpredsedom vlády a ministrom financií, ministrom vnútra bol Roman Mikulec, Marek Krajčí sa stal ministrom zdravotníctva, Jaroslav Naď ministrom obrany, ministrom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Ján Mičovský, ministrom životného prostredia Ján Budaj a ministerkou kultúry Natália Milanová.
Na začiatku marca 2021 vypukla v koalícii kríza, ktorá začala, keď sa strana Za ľudí postavila proti premiérovi Igorovi Matovičovi po utajenom dovoze vakcíny proti ochoreniu COVID-19 Sputnik V z Ruska. 12. marca 2021 podal minister zdravotníctva Marek Krajčí demisiu a funkciou ministra dočasne poverila prezidentka Eduarda Hegera. 16. marca 2021 sa Marek Krajčí vrátil do Národnej rady SR ako poslanec. 28. marca 2021 so zámerom vyriešiť dlhotrvajúcu koaličnú krízu premiér Igor Matovič vyhlásil, že ustupuje od svojich žiadostí voči koaličným partnerom a vo vláde si vymení post s ministrom financií Eduardom Hegerom (OĽANO). Prezidentka Čaputová prijala demisiu Matoviča 30. marca 2021 a novú vládu Eduada Hegera vymenovala 1. apríla 2021. Vo vláde nenastali skoro žiadne iné ministerské zmeny a posty zostali rovnaké ako v Matovičovej vláde. Ministrom zdravotníctva sa stal Vladimír Lengvarský. Matovič vo vláde plnil funkciu ministra financií. Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský za OĽANO kvôli podozreniam z korupcie šéfky Pôdohospodárskej platobnej agentúry Gabriely Bartošovej 25. mája 2021 oznámil, že odstúpi z funkcie. Na jeho miesto prezidentka 8. júna 2021 vymenovala nominanta OĽANO Samuela Vlčana.[63][64][65]
Dlhodobé spory medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom smerovali k tomu, že 31. augusta 2022 podal minister hospodárstva Sulík znova demisiu. SaS požadovala odchod lídra OĽANO Matoviča z vlády. Po odchode Sulíka pokračovali aj zvyšní traja ministri za stranu SaS. Zo svojich postov odstúpili 5. septembra ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, minister školstva Branislav Gröhling a šéf diplomacie Ivan Korčok. Na ministerstvo hospodárstva nastúpil Karel Hirman, na ministerstvo spravodlivosti nestranník Viliam Karas, vedením ministerstva školstva bol poverený Eduard Heger, ktorý bol 4. októbra 2022 vystriedaný nestranníkom Jánom Horeckým a na ministerstvo zahraničných vecí nastúpil Rastislav Káčer.[66] Strana SaS týmto krokom odišla do opozície, čím sa Hegerova vláda stala menšinovou vládou.[67] Národná rada Slovenskej republiky vyslovila 15. decembra 2022 nedôveru vláde Eduarda Hegera. Na druhý deň prezidentka Čaputová vládu Hegera odvolala, no dočasne ju poverila vykonávaním funkcie v obmedzenom rozsahu. 16. decembra 2022 opustilo poslanecký klub OĽANO desať poslancov tzv. Občiansko-demokratickej platformy.[68] 23. decembra 2022 z postu ministra financií Igor Matovič odstúpil a opäť si začal uplatňovať mandát poslanca Národnej rady SR. Spravovaním ministerstva financií bol poverený premiér Eduard Heger. 3. marca 2023 skončil minister zdravotníctva Lengvarský a vedením rezortu bol poverený Eduard Heger.[65]
7. marca 2023 na tlačovej konferencii Eduard Heger oznámil svoj odchod z OĽANO a založenie novej strany premenovaním strany SPOLU-OD na Demokrati spolu s ministrami hospodárstva Karlom Hirmanom, ministrom obrany Jaroslavom Naďom, ministrom životného prostredia Jánom Budajom a ministrom zahraničných vecí Rastislavom Káčerom. V parlamente majú 13 poslancov.[69] Hnutiu OĽANO zostali iba 3 ministerstvá. 7. mája 2023 Eduard Heger požiadal Zuzanu Čaputovú o zbavenie poverenia viesť vládu. Prezidentka napokon 15. mája 2023 vymenovala dočasnú vládu odborníkov na čele s Ľudovítom Ódorom, ktorá mala doviezť Slovensko do predčasných parlamentných volieb v septembri.[70]
Do predčasných parlamentných volieb v roku 2023 išlo hnutie OĽANO v koalícii s 2 stranami, s KÚ a ZA ĽUDÍ. Na zvolenie potrebujú ako 3-koalícia 7 %.[65]
Remove ads
Volebné obdobie 2023 – 2027
V predčasných voľbách do NR SR, ktoré sa konali 30. septembra 2023, získala koalícia OĽaNO a priatelia, KÚ a ZA ĽUDÍ 8,89 %, čím si oproti predošlým voľbám výrazne pohoršila a získala tak 16 poslaneckých mandátov.[71] Strana je v opozícii. Hnutie OĽaNO a priatelia zmenilo názov. Po novom sa volá SLOVENSKO. Vyplýva to z registra politických strán, ktorý je zverejnený na stránke Ministerstva vnútra.[72]
V prezidentských voľbách 2024 strana do prvého kola podporila 2 kandidátov. Igora Matoviča a Patrika Dubovského. Matovič získal 2,18 % a Dubovský 0,71 %, takže ani jeden do druhého kola nepostúpil. V druhom kole podporila strana SLOVENSKO Ivana Korčoka.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2024 strana kandidovala na jednej kandidátke spolu so stranou Za ľudí. Lídrom koalície hnutia Slovensko a Za ľudí do eurovolieb bol poslanec Európskeho parlamentu Peter Pollák. V roku 2012 bol prvýkrát zvolený ako poslanec NR SR. Bol prvým poslancom rómskej národnosti.[73] Voľby boli pre stranu prepadákom kedy získala len 1,98 % a skončila deviata. Do Európskeho parlamentu sa nedostala.
Stranu opustili 2 poslanci. Ľubomír Galko odišiel k Demokratom a Viliam Tankó do Progresívneho Slovenska.[74][74]
Remove ads
Volebné výsledky
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky
*Z poslaneckého klubu boli postupne vylúčení 3 poslanci (Hatráková, Čepček, Tabák) a 15 poslanci (Krúpa, Mičovský, Krošlák, Budaj, Heger, Naď, Čekovský, Halák, Kozelová, Mierna, Ňarjaš, Remiášová, Stančík, Šíbl, Vaňová) dobrovoľne zo strany odišli, zväčša sa stali nezaradenými, niektorí prestúpili do iného klubu. Na konci volebného obdobia malo hnutie 35 poslancov.
Voľby do Európskeho parlamentu
Voľby prezidenta Slovenskej republiky
* strana v druhom kole volieb podporila nezávislého kandidáta Andreja Kisku
** nezávislý kandidát podporovaný stranou
*** strana v druhom kole volieb podporila kandidátku hnutia Progresívne Slovensko Zuzanu Čaputovú
Voľby do orgánov samosprávnych krajov
Komunálne voľby
V tabuľke sú zahrnuté iba počty kandidátov výhradne za hnutie. Vo všetkých voľbách boli utvárané aj početné koalície viacerých strán, ďalšie mandáty starostov, primátorov aj poslancov hnutie získalo v koalíciách s inými stranami.
Mapy volebných výsledkov
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2012
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2016
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2020
Volebné výsledky vo voľbách do NR SR 2023 (ako koalícia s KÚ a ZA ĽUDÍ)
Remove ads
Volebné preferencie
Volebné preferencie hnutia v percentách podľa agentúry Focus. Hrubo vyznačené preferencie znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.
Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry FOCUS
(V júli a októbri 2012 pochádzajú údaje od agentúry Median SK.)
Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry AKO
Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry POLIS
Remove ads
Politici hnutia
Predsedovia hnutia
- 2011 – súčasnosť: Igor Matovič
Referencie
Externé odkazy
Wikiwand - on
Seamless Wikipedia browsing. On steroids.
Remove ads